Úvod Sformulovať biblickú teológiu chvál a uctievania do 30 min prednášky je nesplniteľná úloha, veď ?chvála Boha?, podobne ako Svätá Trojica, nikde nie je v Písme definovaná, hoci sa o chvále píše, ku chvále sa vyzýva a mnohokrát je aj opisovaná. Aj keď chvály sú živou témou takmer v každom našom zbore (viď diskusia na www), podstatou našich diskusii a horúcich výmen názorov, zdá sa, je menej rovina teologická, zato viac kultúrna (nechceme popovú kultúru vs. chceme čokoľvek, čo osloví nových ľudí v mene "seeker-service") a "politická" (je nás viac, bude po našom, resp. 50/50 t.j. najskôr "chvály", potom "kancionálovky"). Ak z takých koreňov vyrastá "teológia chvály", tak nás určite nič nemôže prekvapiť ani v praxi, ani vo vyučovaní. Tancujúce mažoretky so zástavami sa stali súčasťou koncertov modlitieb a chvál. Dôvod je "jasný": vedú duchovný boj. Ich pastor vám presne povie, čo tie piruety znamenajú v duc*****m svete, kedy vyjadrujú "štíť kráľa Dávida" a kedy jeho "prak, ktorým zrazil Goliáša"… Vedúci chvál počas sentimentálnej predohry, ktorá sa v zlomku se*****y zmení na strhujúci rock, zvolá na mikrofón: "Potrebujem vaše ruky!", čím "vedie" spoločenstvo k tlieskaniu. Po pár taktoch sa transcendentná začínajúca hudba zmení na "high performance" koncert so všetkými sprievodnými znakmi, ako ich možno zažiť, keď robí svoje turné Paľo Habera so skupinou Team, alebo Rišo Muller… Na druhej strane nájdete zbory, kde sa spievajú staré piesne spôsobom, ktorý preskúša nielen vašu trpezlivosť, ale zabije aj priemerné hudobné, či rytmické cítenie… Súčasné trendy sú pre nás výzvou k hlbšiemu štúdiu Písma, poctivej sebareflexii a bolestivému premýšľaniu - ako ďalej. Rád by som sa dotkol všetkých troch. Historický exkurz Ak chceme porozumieť súčasným otázkam v liturgii a v problematike "chvál a uctievania" v úzkom význame slova (t.j. v nedeľu ráno), bude dobré sa pozrieť na pohyb a "liturgický posun" v rámci typických denominačných reprezentantov anglosaského sveta ako aj majoritnej cirkevnej tradície západnej Európy. Ňou začnem.

I. Rímsko katolícka cirkev. Po stáročiach "uťahovania šnúriek" a reformulovania vlastných doktrín (Tridentský koncil 1540) pod tlakom nástupu reformácie a jej ďalších vĺn (16st.:Anabaptisti, Kontinentálni reformovaní, Anglikáni, Luteráni, 17st.: Kvakeri, Puritáni, Reformovaní, 18st.: Metodisti, 19st.: Frontier, 20st.: Letniční) dochádza k II. Vatikánskemu koncilu (1960), ktorý otvoril revolučné pohyby vo vnútri RKC. Ústami pápeža Pavla VI popri pretrvávajúcom oficiálnom liturgickom jazyku (latina) zaznelo povolenie slúžiť omše v národných jazykoch. (Napr. môj otec sa do svojej smrti nevedel zmieriť s tým, že už niet krásnej, vznešenej a majestátnej latinskej omše, ale sú "iba" Slovenské… - on na rozdiel odomňa latinsky hovoril a rozumel). Koncil priniesol fenomenálne zmeny, ktoré duša nekatolíka nevie doceniť, napr: otočenie kňaza smerom k ľudu, možnosť prijímania pod obojím… Na druhej strane, dodnes nebol vytvorený kanonický priestor pre rockovú hudbu ako integrálnu súčasť rímskokatolíckej liturgie, ani pre piesne, kde ?svätý? sa spieva ináč, než 3x… Napriek tomu dnes existujú farnosti (Dóm sv. Štefana v Bratislave, Kostol najsv. Salvátora v Prahe), ktoré v istých ohľadoch so závisťou sledujú mnohé protestantské spoločenstvá - pre ich dynamiku a atraktívnosť. II. Anglikáni Keď Thomas Cranmer (1489-1556) napísal svoje dielo "The Book of common prayer" (Kniha spoločnej modlitby) a neskôr "Thirty nine articles", mal na srdci jedno jediné: Dať Písmo do centra liturgie a to takým spôsobom, aby sa ľudské životy menili podľa evanjelia. Bol hlboko presvedčený, že "doktrína a liturgia" sú dvomi stranami tej istej mince. Netušil, že The Book of common prayer sa stane centrálnym znakom identity Anglikánskej cirkvi a zároveň kameňom úrazu v dejinách Anglikánstva. Od roku 1928 až do generálneho synodu 1985 sa viedli dlhé a hlboké spory o "vernosť" Knihe spoločnej modlitby, o podobe jej modifikácie pre nastupujúcu generáciu X v praktickej liturgii atď. Dnes je táto kniha odmietnutá ako pilier Anglikánskej identity. Dnes možno v rôznych Anglikánskych farnostiach nájsť rôzne formy bohoslužieb bez hlbšej vnútornej doktrinálnej koherencie. Podľa samotných Anglikánskych mysliteľov jednota doktríny a liturgie sa rozpadla. Dôsledky sú bipolárne. Pozitívne napr.: niektoré farnosti sú živé, oslovujúce aj mladú generáciu intelektuálov rovnako ako "hyp" vrstvy. Prevládajú však farnosti, kde organista s brilantnou technikou a chlapčenský zbor s dokonalými hlasmi slúžia vo vynovenej katedrále pred pár starými ľuďmi a zvedavými turistami s kamerami… Ak cirkev nesprávne zareaguje na výzvy doby, prinesie to vždy zlé ovocie dovnútra i navonok. Nástup liberálnej teológie s etickými dôsledkami (homosexuálni kňazi, ordinácia žien a pod...) sú toho sprievodným znakom. Cirkev stráca slaň, stráca svetlo, ktorým má svietiť vo svete. Progresívni anglikánski teológovia (Mark Ashton) dokonca idú tak ďaleko, že hovoria: To, čo možno zažiť v nedeľu ráno na Anglikánskych bohoslužbách je bližšie k pohanskému porozumeniu chvál a uctievania, než v skutočnom kresťanstve. Práve takí vidia riešenie svojej neutešenej situácie v návrate ku Cranmerovi. Nie však k jeho knihe, ale v zmysle znovuobjavenia cieľov, ktoré Cranmer svojou liturgiou sledoval. Aby bola zrozumiteľná, vzdelávajúca a spoločná (nie ako v RKC, kde kňaz koná a ľud pasívne sleduje). Riadil sa pritom 3 princípmi: a) Je to biblické? Ide o obsah. Pre Cranmera všetko, čo sa čítalo alebo spievalo v liturgii muselo byť v súlade s Písmom, založené na ospravedlnení vierou, pričom vyváženosť Božej iniciatívy v darovanej milosti a ľudskej odozvy na ňu bola vyjadrená rôznymi spôsobmi. Napríklad v úvodnom privítaní je to zrejmé: "Prišli sme spolu ako rodina Božia v prítomnosti nášho Otca, aby sme Mu spolu priniesli chválu a vďakyvzdanie...? Cranmer namiesto "oltára" zaviedol ?stôl Pánov?, odmietol transubstanciáciu, "obetu omše" a pod. Dnes si opäť pod výzvami doby a kultúrnych zmien niektorí Anglikáni kladú otázky typu: Je Biblia v centre bohoslužby? Sú liturgické kroky formované biblickými pravdami? To, čo robíme, hovoríme, spievame… napĺňa dvojitý cieľ bohoslužby podľa Novej zmluvy: vzdelávanie a evanjelizáciu" b) Je to prístupné ľuďom? Ide o spôsob komunikácie, veď darmo je obsah pravoverný a dobrý, keď nie je zrozumiteľný, nemôže vzdelávať. Cranmer zaviedol teda angličtinu a jej civilnú formu štylizácie. Napísal inštrukcie nielen pre kňazov, ale aj knihu pre bežných ľudí, v ktorej jasne vyvetlil, čo sa bude na bohoslužbách diať, čo ktorý symbol znamená a prečo je poradie také, aké je. Najmä však zapojil celé spoločenstvo do liturgie takým aktívnym spôsobom, že aj mnohé bohoslužby podľa súčasných trendov voľnosti a neformálnosti značne voči tomuto štandartu zaostávajú. Dnes možno je väčší priestor pre indivíduá, ale aktivita spoločenstva je stále nedostatočná. Anglikáni uvedomujú, že "bohoslužba" má jednak budovať kresťanský charakter všetkých učeníkov ale tiež evanjelizovať nekresťanov, nemá to ovšem byť konferencia teológov, kde sa presne formulujú doktríny… Tiež kultúrna necitlivosť a nerelevantnosť sa može stať veľkou bariérou v budovaní spoločenstva. Preto sa pýtajú: Uvedieme do rozpakov niekoho touto piesňou, privítaním, drámou, oznamami, zbierkou, modlitbou...? c) Je to vyvážené? Ide o postoje. V čom byť flexibilný a v čom nie? J.I.Packer toto napätie komentoval ako ?Anglikánsku neochotu formovať cirkev takým spôsobom, aby zbytočne ?neodstrihla? niečo z minulosti alebo zbytočne ?neodstrihla? kresťanov, ktorí by chceli byť jej súčasťou v prítomnosti.? Preto v liturgií nájdeme prvky Otcov, stredovekej cirkvi ale i reformačných prúdov. Dnes je jasné, že do liturgie treba citlivým spôsobom implementovať aj súčasné trendy. Žalmy majú ostať, ale nemusia sa spievať v antifonálnom, metrickom či responziálnom prevedení. Na mieste sú tiež otázky: Ako udržať rovnováhu medzi emocionálnym výbojom a racionálnou náročnosťou anglikánskej liturgie? Ako naše správanie a architektúra odráža teológiu, ktorú veríme? Nie je s ňou v rozpore? Máme nechať zvláštne stoličky pre kňaza? Spevákov? Čo s rúchami? A čo miesta v kostole, ktorým dávame väčšiu úctu? Máme dodržiavať cirkevný rok? Teologická konzistentnosť je totiž nutná. Je jasné, že bez teologického zdôvodnenia akýchkoľvek zmien dôjde skôr či neskôr k vnútornému konfliktu a rozdeleniu cirkvi, pokiaľ k nemu už nedošlo pod tlakom živelnosti a falošne pochopenej ?jednoty v rozmanitosti?. III. Evangelical Free tradícia. Slobodné zbory nemajú dlhú históriu. Zvláštne je, že otázky chvál, uctievania, či liturgie nikdy neboli tak naliehavé ako za posledných 15-20 rokov, pričom paradoxne slobodné zbory vznikali v 17st. ako protest voči Anglikánskej cirkvi s jej liturgickými a teologickými požiadavkami i predstavami sformulovanými v už spomínanej knihe Book of Common Prayer, čo platilo rovnako o Puritánoch (Pure = iba Božie Slovo) ako aj Separatistoch (reforma formou oddelenia sa od etablovanej cirkvi). Od vzniku prvých slobodných zborov sa takmer všetka pozornosť venovala evanjelizácii a štúdiu Písma. Dominantou tejto tradície sa stalo kázanie Slova. Zaviedlo sa tzv. "expository preaching" t.j. systematické kázanie na celé biblické knihy. Kázalo sa dlho, kvalitne, s nadšením a s prorockým cieľom a ohňom. Pozitívny intelektuálny dopad na poslucháčov a následné vysoké požiadavky na kazateľov viedli napr. k založeniu Harward College. Namiesto fragmentálneho čítania Písma podľa liturgického roka sa čítali celé pasáže, kapitoly. Tiež modlitby sa predĺžili. Namiesto "tenisu" (responzívne modlitby) sa "hádzal oštep" (dlhé, koncentrované modlitby). Odmietlo sa kľakanie pri Večeri Pánovej ako prejav nesúhlasu s transubstanciáciou. Ako protest voči "profesionálnemu spevu školených spevokolov" sa zdôrazňoval spoločný spev celého zhromaždenia. Podľa toho vznikali aj piesne. Väčšina z 10 najspievanejších piesní v Amerike vznikli v rokoch 1737-1960 na pôde slobodných zborov (Edith Blumhofer). Jednoduchosť liturgie sa odzrkadlila v jednoduchosti a funkčnosti architektúry kostolov. Rúcha a klerikálny odev ako symbol Áronovskej tradície boli odmietnuté ako nevhodné pre služobníkov novej zmluvy. Prvých 150 rokov boli bohoslužby modelované princípom Sola Scriptura. Posledných 200 rokov však došlo k nežiaducej zmene. Ústami Jamesa Whita: Sloboda slobodných zborov nepriniesla až tak veľmi slobodu k nasledovaniu Božieho slova ako slobodu postupne robiť to, čo chcem, čo sa nosí a čo prináša efekt. S príchodom "prebudenectva" dochádza k nebiblickému redukcionizmu v liturgii. Štruktúra sa zjednodušila: (1) úvod, (2) kázeň a (3) výzva k nasledovaniu Ježiša. Tento trend sa stal určujúcim vo väčšine Baptistických zborov, nezávislých Metodistov, mnohých Presbyteriánov. Hudba a spev sa podriadil efektu namiesto obsahu. Gospel s oslavou skúsenosti spásy začal vytláčať hymnické piesne. Kázne sa zmenili na spontánne výlevy a debaty. Niektorí Baptisti by dokonca odmietli kázeň, ktorú si kazateľ vopred pripravil do poznámok. Ústup z biblicizmu do subjektivizmu priniesol antropocentrizmus namiesto teocentrizmu. Historik T.R.McKibbens tvrdí: Pokiaľ Baptistické piesne z obdobia 1784-1807 boli evidentne teocentrické, neskoršie spevníky zvlášť z 19st. sú viac antropocentrické s dôrazom na drámu spásy viac z pohľadu ľudskej reakcie a prežívania než Božej iniciatívy. 70 a 80te roky už boli poznačené zápasom o autentičnosť a relevantnosť, v mene ktorého systematické štúdium Písma začalo byť vytláčané homiletickými diskusiami. Postupne sa začala vytrácať z bohoslužieb dôstojnosť, či úcta, alebo zážitok bázne. Spoločné modlitby stratili na hĺbke, hudba "štýlu mantry" začala fascinovať evanjelikálne kruhy. Namiesto kazateľov kurz nabrali "komunikátori", namiesto autorít vodcov prišla "služba facilitátorov". Povrchnosť a "show biznis" a pragmatizmus sveta postupne prenikol do zborov. Drvivá väčšina bohoslužieb súčasných spoločenstiev je modelovaná "seeker-sensitive" filozofiou (R.Kent Hughes). Namiesto toho, aby uctievanie a chvály "robilo" celé spoločenstvo, došlo k posunu vo vnímaní, kedy "worship" je niečo, čo niektorí ľudia robia pre spoločenstvo. Z uctievania a chvál ako životného štýlu sa stal časový úsek v nedeľu ráno pred kázňou… Niektorí kazatelia degradovali kázeň na formu masovej zábavy so všetkými prvkami svetskej šou. (V súčasných evanjelizačných trendoch aj v teol. lit. nájdeme celé state o tom, aké dôležité miesto má humor v kázni. Pamätám si na evanjelizačnú kázeň B.Grahama v Bratislave v roku 1982, ktorú začal vtipom.) IV. Reformovaná cirkev. Aj reformovaná cirkev v celosvetovom meradle pocítila "boom" nových hudobných foriem a dôrazov na "chvály a uctievanie". Protagonisti súčasných trendov tvrdia, že píšťaľový organ a slávnostný miešaný zbor nikdy neoslovia dnešných ľudí, zatiaľčo zástancovia tradícií s túžbou dosiahnuť "vyššiu kultúru" sa zase pohrdlivo pozerajú na "nízke umenie" súčasnej pop-kultúry McDonaldovej generácie (http://www.xlgroup.net/cmac). Oba tábory sú definované, vojna sa začala. Vojnovým poľom je cirkev. Peter Wagner patrí k prvému táboru a je názoru, že správne "chvály" by mali byť napojené na tri zdroje: na elektrický prúd s výkonnou aparatúrou, na Ducha Svätého a na súčasnú kultúru. Reformovaní sa pýtajú: Čo však znamená pojem "súčasná kultúra"? Ak súčasná, tak ale ktorá, latino, európska, africká, čínska, čierna...? Neznamená ignorovanie historickej tradície vážne pretrhnutie solidarity s kresťanmi, ktorí nás predišli k Pánovi? Nie je to znamením nedostatku pokory súčasnej cirkvi voči tradíciam našich otcov? Neprinesie takýto trend povrchnosť a nakoniec bezmocnosť cirkvi ponúknuť skutočné odpovede postmodernej generácii, ktorej paradoxne imponuje starovek a ktorá túži po zážitku transcendentna? Skúsenosti z Willow Creek potvrdzujú podobné obavy nielen na strane profesionálnych hudobníkov (Fernando Ortega) ale aj teológov (Timothy Keller). To, čo pred 3-5 rokmi oslovovalo generáciu "boomers" a "genX", je dnes smiešne v očiach "boosters". Preto Willow Creek začal nový trend, ktorý by "ocenili" práve boosters. Tento zrýchľujúci sa kolotoč "seeker senzitive worship" je rizikom, že z neho vypadnú postupne všetci… Vyhorení, prázdni a frustrovaní, alebo sa presunú do ďalšieho zboru, kde sa kolotoč krúti ešte rýchlejšie a zaujímavejšie... Na druhej strane ani hudobné elitárstvo nemá opodstatnenie na pôde cirkvi. Cirkev nie je v prvom rade klub špičkových hudobníkov. Naviac, problém relativizmu je aj tu na mieste: Tradícia? Dobre… ale ktorá? Vari gotická hudba je duchovnejšia ako baroko? Vari cirkevná tradícia gregoriánskeho chorálu je duchovne čistejšia, ako hymnické piesne z obdobia puritánskeho prebudenia v Európe v 18 storočí? Zdá sa, že oba tábory robia rovnakú chybu. Hriech totiž poznačil každú tradíciu, každú kultúru, každý hudobný štýl. Tak ako neúcta k tradícii na jednej strane, tak aj povyšovanie akejkoľvek tradície alebo kultúry nad ostatné na druhej strane je prejavom nedostatku pokory. Ak totiž odmietneme tradíciu, poprieme dôležitý princíp kontinuity v práci Ducha Svätého. Ak ale odmietneme adoptovať tradíciu na súčasné podnety života, naplníme slovo Pánovo z Mk 7:8-9, pretože našu tradíciu spravíme idolom, rovnocennú s Písmom čo do normatívnosti. V 16st. sa objavili dve výrazné osobnosti reformácie. Ulrych Zwingli postavil do centra bohoslužby Písmo a modlitby takým spôsobom, že hudba a participácia spoločenstva sa takmer stratila, oslabený priestor pre vnímanie transcendentna sa vyplnil kognitívnym spôsobom práce s Písmom. Nie ojedinele sa kázňou bohoslužby končili. Odtiaľ tento trend prevzali puritáni a slobodné zbory. Je pravdou, že stredoveká bohoslužba v tom čase takmer úplne stratila priestor pre to, čo Boh hovorí skrze slovo. Všetko robil kňaz v "záujme ľudu". V Zwingliho došlo k podobnému symptómu, hoci inou cestou: v liturgii tiež takmer všetko robil kazateľ, ale v "záujme Božom". Paradoxne tak stredoveká i Zwingliho liturgia priniesla centralitu jedného muža a pasivitu spoločenstva, čo v dnešných komerčno-pragmatických šatoch poznáme ako "one man show". Inou cestou sa pustil Ján Kalvín so svojou koncepciu 3 cyklov: Izaiášovský (viď tabuľka - po kázeň), Mojžišovský (viď tabuľka - po krédo) a Emauzský (zvyšok). Izaiášovský (Iz.6) cyklus: Božie slovo je čítané, ľud odpovedá vyznaním hriechov, zneje slovo milosti a odpustenia, ľud v žalme vyspieva chválu a úctu voči Bohu za jeho lásku. Mojžišovský: modlitbou sa prosí o "zostúpenie Pána" doprostred svojho ľudu. Preto sa Slovo nielen číta ale aj káže, ale nie s cieľom inštrukcii ale ?poznania Pána a Jeho slávy?. Ako reakcia na Božie slovo ľud sa modlí, prihovára a obetuje (zbierka). Emmauzský cyklus vychádza z udalosti, kedy Pán Ježiš sa dal poznať učeníkom ?v lámaní chleba?. Cieľom je prežívať prítomnosť Pána pri Jeho stole. Aj tu Boh má primárnu aktivitu a ľud odpovedá v modlitbách a spevoch. Vstup do Božej prítomnosti skrze dielo Kristovo je prežívané v údive a vytržení nad Božou milosťou (Ex.33.18) s cieľom prijať milosť do všedných dní (Žd 4:16). Tým dosiahol jednoduchosť liturgie a zároveň akýsi vnútorný rytmus, v ktorom je priestor pre aktivitu celého spoločenstva s dostatkom hudby a symbolov, pričom je rovnováha racionálnej a emocionálnej dimenzie liturgie, ktorý je zarámovaná v transcendentne Božieho zjavenia v Písme. Jeho cieľom bola zrozumiteľnosť (jednoduchosť) bohoslužby a jej vzdelávací dôraz na život kresťana, ktorý sa má meniť od nedele k nedeli na základe Písma, ktorému dal veľký priestor. (Calvin, Opera Selecta, 2:15, Introduction, 176).   ZWINGLI KALVÍN STREDOVEK CB Úvodná modlitbaPísmoKázeňModlitbaKrédo/dekalógPožehnanie Úvodné čítanie PísmaVyznanie/odpustenieSpievaný žalmOslavná modlitbaČítanie PísmaKázeňSpievaný žalmZbierkaPríhovorná modlitbaKrédo (spievané)Slová ustanoveniaNapomenutieKomúnia (počas spevu, či čítania Písma)ModlitbaPožehnanie Vstupný chorálKyrieKolektaSZ čítanieAntifónaEpištola čítanieAllelujaEvanjelium čítanieKázeňGloriaPrepustenieŽalm 43Nicejské krédoModlitba zbierkyAgnus DeiKonsekráciaKomúniaKolektaPrepustenie PrivítanieSpoločná pieseňOznamyKázeňModlitbyPožehnanieSpoločná pieseň + zbierka   Dnes možno nájsť reformované zbory, ktoré napriek liturgickej tradícii sú živé. Implementovali nové prvky do bohoslužieb. Presbyteriánsky zbor High Kirk v Ballymene je skvelým príkladom toho, že tradícia a súčasnosť sa nevylučujú. Nájdete tu organ, klavír, basgitaru, gitaru, bicie, sláčiky, flauty..., sóla i zbor a pritom piesne staré, nové i pôvodné, všetko vo vysokej kvalite, čo spolu s ostatnými liturgickými prvkami vytvára skvelé bohoslužby, na ktoré prichádzajú noví ľudia a pritom starí neodchádzajú. High Kirk sa stal za posledných 10 rokov pojmom v celom Severnom Írsku a to nielen medzi presbyteriánmi a charizmatikmi... Trošku teológie S nástupom charizmatického hnutia, ktoré prinieslo dôraz na chvály a uctievanie ako oddelený čas počas bohoslužieb, evanjelikálny kresťanský svet zareagoval poctivejším štúdiom Písma a reformulovaním "teológie chvál". Dnes v zahraničí nie je problém nájsť kvalitnú literatúru o teológii chvál a uctievania. U nás áno. Naviac aj teologické pojmové vymedzenie je mätúce: worship = nielen chvála + uctievanie..., pričom angličtina podobne ako čeština alebo slovenčina zďaleka neprekladá pojmy a slová, ktoré v hebrejčine (šahah, halal, jadah, t´hillah, mahalal, hilluhim, todah) a v gréčtine (proskuneo, sebomai, sebazomai, latreuo, eusebeo, ba aj therapeuo /Sk.17:25/) sa problematiky chvál a uctievania dotýkajú. Naša terminológia dokonca ani nerozlišuje kultúrny a teologický rozmer tak, ako je to v pôvodných textoch (Boha chváli zem a mesiac, to nie je to isté, ako keď človek). Kedže môj dôraz nie je na samotnú teológiu chvály, spomeniem iba základné princípy, ktorými nadviažem na diskusiu, ako prebieha na pôde CB. Podľa D.A.Carsona chvála je patričná odpoveď všetkých morálnych, vedomých bytostí Bohu (Zj 4), ktorému tým vzdávajú všetku česť, úctu a slávu ako svojmu Stvoriteľovi, ktorý jediný je toho hodný. Kým každé uctievanie má byť Bohocentrické (teda nie modloslužba), kresťanské uctievanie má byť Kristocentrické (Fil. 2:9-10), zmocnené Duchom Svätým podľa Novej zmluvy, vďaka ktorej milosť Božia obnovuje náš stratený vzťah s naším Vykupiteľom a s našimi spoluuctievačmi v kontexte cirkvi. Takáto chvála sa prejavuje rovnako v individuálnom ako v korporatívnom rozmere, rovnako slovami ako činmi, rovnako v nedeľu ako v pondelok, či v utorok… v kontinuálnom eschatologickom smerovaní k večnosti (Rim.8:22-23), ktoré sa naplní podľa Písma. Uctievanie je teda pojem, ktorý zahŕňa viac, ako spevy, či modlitby v nedeľu. Zahŕňa celý náš život, naše myšlienky, motívy, slová i činy. Vďaka Pánu Ježišovi Kristovi (Žd.7-11) už niet obetí, kňazstva, ani chrámu. Niežeby nastala desakralizácia priestoru, času a jedla, ale krvou Kristovou nastala pre veriaceho resakralizácia všetkého. Uctievanie v spoločenstve je teda len časťou toho, čo robí, myslí, cíti a vraví dieťa Božie tu, na zemi (Rim. 12.1). Aj to, ako sa chovám k ľuďom okolo môže a nemusí byť chválou (1.Kor.11-14). Rovnako aj to, ako myslí v skrytosti. Chvála a uctievanie má byť teda životným štýlom. Zúženie oboch pojmov na obmedzený časový úsek v našich bohoslužbách môže byť vážnym chybným krokom nielen v exegéze, ale aj v jej dôsledkoch pre život kresťana i zboru.

1. Chvála je orientovaná na Trojjediného Boha. V centre nemôže byť človek ani jeho pocit, či nálady. Niet miesta pre úvahu: Ako vytvoriť chválu, aby bola menej konfliktná a viac pozývajúca pre necirkevníkov? Tam, kde sa do centra dostane človek, dôjde ku korupcii nielen chvál ale aj teológie. Chvála orientovaná na Boha a citlivá k človekovi, to je meritum.

Kľúčová otázka: Ako sa máme chovať a žiť, čo robiť a na čo myslieť, aby sme spolu oslávili Boha? 2. Chvála je Kristocentrická. Nový zákon nezjavuje väčšieho Boha ako Starý zákon, ale ponúka väčšie zjavenie Boha. Nikto nevidel Boha, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, On nám vysvetlil (Jn1:18). Vysvetlil = exegesato (gr), preto Carson povedal: Ježiš je exegézou Boha. Pavol v starej hymne (Kol.1:15-20) opisuje Krista ako Stvoriteľa, Udržovateľa, Cieľ a Zmiercu. On je ?manna?, ?chrám?, ?skala na púšti?… Kľúčová otázka: Smerujú naše piesne, chvály, komentáre v ústach ?moderátora? svojím obsahom i formou ku Kristovi? K Jeho sebazjaveniu v dejinách? V cirkvi, ktorá je Jeho telom? 3. Chvála z Písma vychádza a k nemu sa navracia. (V 16st. jedna Škótska cirkev - rituál s Bibliou nad hlavou.) Nielen Šemá ale aj NZ dáva centralitu práve slovu: ...nielen na chlebe budeš živý… (Mt.4:4). Pre Mojžiša (Dt.32:46-47, 31:9-13) Písmo bolo životom, pre Ježiša pokrmom. Apoštol Pavol podobne žiadal Timoteja: kázať (paraklesis) a učiť (didaskalia) (I.Tim4:13), ako piliérne aktivity začínajúcej cirkvi. Treba ale hneď pripomenúť integrálnu jednotu Slova a Ducha, naviac "ruach" je dych aj duch (D. Jackman). Pri slove rovnako aj pri speve je ?dych? prítomný a účinný. Kľúčová otázka: Sú chvály, modlitby a piesne nasýtené Slovom? Sú biblicky fundované? Korelujú s biblickým pohľadom na svet, život...? (v našom zbore sme odmietli pieseň skupiny AC z Košíc ?Tretí deň?, kde sa spieva - ...zaútočme chválou...) 4. Chvála je posvätenie. Darmo človek príde do zhromaždenia v nedeľu a trebárs si aj kľakne počas chvál… ak cez týždeň nežil v posvätení a poslušnosti… Môže spraviť ?symbolický úkon chvály?, ale podľa Písma to bude bez duchovného významu a moci = prázdne gesto!!! Chvály a oslavy v cirkvi majú ľud Boží viesť k posväteniu, majú motivovať a stimulovať k svätosti Božej. Luther: Cez týždeň doma necítim teplo ani energiu v srdci, ale v cirkvi, keď sa zídeme… oheň zostupuje do mňa a preniká ma… Vari bol Luther nesvätý? Neslúžil Bohu cez týždeň? Nie, ale počas "chvál" v kostole sa niečo dialo v jeho srdci… Život v posvätení a "deklarované chvály" v nedeľu určite spolu súvisia, ale nezamieňajme príčinu s dôsledkom. Kľúčová otázka: Majú naše piesne hĺbku a smerovanie k čistote? K pokániu? Odpovedajú tomu aj formy našich chvál? 5. Chvála ide z celého srdca. Jonatan Edwards v kázni na text z 1.Pt 1:8 veľmi dobrým spôsobom rozoberá vášnivosť a srdečnosť v živote kresťana: "Tak ako niet pravého náboženstva tam, kde okrem vášne nič iné nie je, rovnako niet pravého náboženstva tam, kde niet náboženskej vášne. Chvály a uctievanie majú aj demonštratívny rozmer (Mária z Betánie pomazala Pána Mk14). Entuziazmus tu má svoje miesto. Spomeňme si na Dávida! (2.Sam 6:21) Kto nehorí, ten nezapáli! Pamätajme však na to, že "chvály" sa nemajú stať anestetikom! Kľúčová otázka: "Chválime" s nadšením? Zápalom? Spievame tak? Kážeme tak? Modlíme sa tak? Ak sa niekto rozplače, čo si pomyslíme (citlivka… psychicky labilný...)? (V Bratislave žil brat Krúpa, ktorý mal "charizmu plaču" a plakával nielen pri modlitbách, ale aj keď vital tých, čo prišli prvý krát...) 6. Chvála je dôstojná. V Žd 12 čítame o dvoch vrchoch, Sinai a Sion. Na jeden ľud nevstúpil (oheň, strach, rešpekt, úcta, bázeň) ale na Sion ľud vystúpil: do mesta, k anjelom, k spoludedičom, k Bohu, k triumfujúcej cirkvi, k Ježišovi, k odpusteniu!!! Aký úžasný dvojitý obraz o tom istom Bohu! Toto duálne zjavenie má formovať našu chválu a úctu. Máme uctievať Pána v bázni, rešpekte, údive a v úžase. Veď On je spaľujúci oheň… Kľúčová otázka: Majú naše piesne rozmer aj bázne, nielen familiárnosti (napr. pieseň "Aký priateľ je náš Ježiš...)" Ako vyjadrujeme bázeň v modlitbách? Ako vyjadrujeme rešpekt naším pohybom? Oblečením v našej kultúre? Takýto teologický pohľad nám nastavuje nemilosrdné zrkadlo. Chvály a uctievanie, to je životný štýl, veď Boh nas stvoril ku svojej sláve (Iz.43:7). Nie je možné podľa Písma v pravde uctievať Pána v nedeľu, ak sme Ho nectili počas týždňa - iba ak by sme Ho uctili pokáním… Nie je správne "chválou" označovať spoločné spievanie, akoby následné kázanie už chválou nebolo… akoby následné premýšľanie nad Slovom už chválou nebolo… Rovnako "worship leader" (vedúci chvál), "worship band" (chváliaca skupinka) nie je šťastné označenie tejto služby, veď chvály sa nekončia, keď ?vedúci chvál? skončí svoju úlohu a zíde z pódia… Bohoslužby majú jednoznačný cieľ: stretnutie pred tvárou Božou, kde sa buduje telo Kristovo, aby Boží ľud mohol vykonať "skutky, ktoré Boh vopred prihotovil" (Ef.2:10) a to rovnako individuálne ako korporatívne. Ak naše spevy sú strnulé, bez vášne a autentického prejavu osobnosti - s tým treba urýchlene niečo robiť. Ak naša mládež spieva na svojich stretnutiach tucty nových piesní, ale na spoločných bohoslužbách sa z nich nespieva ani jedna - s tým treba niečo robiť. Ak naši hudobníci okrem toniky, dubdominanty a dominanty nedokážu nič iné zahrať, je jedno, či je to na dvojmanuálovom organe alebo 12 strunovej gitare - s tým treba niečo robiť. Ak akákoľvek zmena v "poriadku bohoslužieb" privedie niektorých svätých k nenávisti, hnevu a tvrdosti srdca - s tým treba niečo robiť… Ak tí, čo chcú chváliť Pána len spontánne by najradšej menili bohoslužby stále - s tým tiež treba niečo robiť. Je zrejmé, že máme čo robiť! Ale robme to krokmi lásky, v biblickej pravde a v citlivosti voči ľuďom. Nie za cenu deformácie biblických pojmov, ani za cenu deformácie biblického učenia. "Chvály" vo svetle trendov.

1. Hudba podporuje kázanie. Piesne majú korešpondovať s témou kázne. Tu je problém, pretože súčasné piesne sú chudobné na témy. Najčastejšie: Im forgiven, Set me free, I want to see… (evidentný antropocentrizmus)

Inštrumentálna hudba má duchovný dopad, len si spomeňme, ako hudobné umenie kráľa Dávida liečilo chorú dušu Saula. Málo využívame reč hudby na našich bohoslužbách. Improvizácia takmer neexistuje. Problémom je nekvalita hudobníkov. Povzbudzujeme deti k hudobnému vzdelaniu? Modlíme sa za hudobných skladateľov? Básnikov? Ozaj - kazateľov si platíme, mládežníckych kazateľov tiež. Misionárov tiež chceme mať… Ako vnímate možnosť platených hudobníkov vo vašom zbore? 2. Hudba rozvíja zrelosť spoločenstva. Spevy, piesne… to všetko intrinzicky buduje tých, ktorí, spievajú, zúčastňujú sa diania. Hudba vplýva na celú osobnosť (viď teenagerov). Škoda, že je tak málo pôvodnej hudobnej duchovnej tvorby. Je úplne zrejmé, že súčasné kapely a hudobníci namiesto hľadania vlastnej autentickej výpovede ?kopírujú? hudobné a štýlové prevedenie mnohých piesní niekedy detailne podľa CD prichádzajúcich z anglosaského sveta… Ak sa zbor otvorí vo svojom liturgickom živote popkultúre a okamžitým trendom, obávam sa, že sa vydáva na lacný výlet s riskantným koncom... 3. Hudba je zodpovednosť všetkých. V SZ to bolo vecou kňazov, ale my všetci sme kňazi! (Ž 22:22 = Žd 2:12) Chybuje ten, kto "vypína", keď sa spieva, hrá… Mýli sa ten, že nadšene treba nechať v pokoji tých, ktorí to "tak cítia"! Všetci máme ísť do "toho" s "celou dušou, s celým srdcom...? 4. Hudobná dramaturgia je dôležitá. Niektoré piesne sú nebiblické, nešťastne formulované. Nielen súčasné, ako hit z Campfestu 2002 Smädný som po Tebe… (vplyv Amerikanizmu), ale aj staré: Toto je deň, ktorý dal nám Pán… - ide o Ž 118:22-24. Takto citovaný žalm a postavený v texte piesne je hermeneuticky zavádzajúci a kultúrne ambivalentný. Ide totiž o "deň súdu" a nie o necitlivosť k problémom dneška, alebo dokonca o radosť ako "záplatu na bolesť"… Rytmus nebýva tiež šťastný: ? tempo v piesni Verný si láskavý, Otče, môj Bože (Great is Thy faithfulness) - je pomerne vhodný, ale v piesni ? On žije… Pán Ježiš žije dnes...? už vyznieva v štýle gýčových valčíkov a´la Ein Kessell Buntes. Pamätajme tiež, že sú piesne, ktoré lepšie vyznejú s organom, iné sú komponované pre gitaru a bicie. Zameniteľnosť vyžaduje špičkové zvládnutie nástroja a môžu si to bez straty na hudobnej kvalite dovoliť len veľmi zdatní hudobníci. Výber sekvencie "chvál" je mimoriadne dôležitý. (Mne to trvá v priemere 1h!!!) Niekedy sa totiž zvyknú spájať 2 piesne, ktoré môžu byť úplne nevhodné. Podobne na začiatok bohoslužieb, či po kázni dať rýchlu, intonačne náročnú pieseň nie je vhodné. 5. Hudobníci musia byť k službe vzdelaní, zruční a pripravení. Tak, ako kazateľ, aj hudobníci, aj ten, čo povedie spevy - musia sa poctivo pripraviť. Od kazateľa sa očakáva kvalitné vzdelanie, život a poctivá príprava pred kázňou, ale aj dobré "prevedenie". A čo hudobníci? Majú alebo nemusia byť všetci znovuzrodení kresťania? V niektorých zboroch hrajú aj neveriaci profesionáli napr. v North Point Atlanta, Redeemer Presbyterian New York. Vo Willow Creek je názorový posun od "profesionálov" k "len znovuzrodeným". Názory sa rôznia, každý má svoje argumenty. Ja zastávam názor, že Boha nemôže vedome chváliť ten, kto Mu nepatrí. 6. Spoločenstvo je hlavný "inštrument chvály". Aj spoločenstvo sa musí pripravovať a vzdelávať v "chválach". Je to jeden nerozdeliteľný spevokol! Zbor Božích mužov a žien! Pamätajme na to zvlášť pri nových piesňach. Dnes - hudobné kapely "nevedú" spoločenstvá v speve, ale "používajú" ich v svojom koncerte… Iným problémom býva aj nespievateľnosť mnohých nových piesní v transgeneračných zboroch (tempo, intonácia). 7. ?Worship leader?. Nezamieňajme jednoduchosť a sentimentalitu. C.S. Lewis: ?Namiesto toho, aby si napísal "to je hrozné" to musíš opísať tak, aby som sa bál...? Mnohé sentimentálne slová v komentároch "vedúceho chvál" sú priam "tyranizujúce", pretože predpisujú, ako sa ostatní majú citiť, ako veci majú vnímať… Aké je to úžasné! Ach, aké požehnanie… - líder hovorí ľuďom, ako by mali vnímať Boha namiesto toho, aby im o Ňom povedal… a predstavil Ho ako Toho, kto je úžasný, kto žehná a pod... 8. Napätie ?evanjelizácia vs. oslava? je iluzórne. Ak by bohoslužby boli len evanjelizačne zamerané, budú sa nudiť "svätí". Ak by boli zamerané len na vzdelávanie "svätých", môže to zmiasť a odradiť "novoprišelcov". Ak však budeme spolu oslavovať Boha, ktorý zachraňuje milosťou, tak "svätí" budú budovaní a "noví" budú oslovení (Sk.2, I.Kor.14:24). V prvej cirkvi bol mix učeníkov a "prišelcov". 9. Ak "super kazateľ" alebo "super kapela" pritiahne trebárs aj zástupy ľudí do zhromaždenia, ktorí ale pritom medzi sebou nemajú vôbec žiadne duchovné nasledné väzby a záväzky, ani sa nebuduje komunita zboru, tak zo zboru sa stáva divadlo prípadne príjemný klub, ale nie "spoločenstvo uctievačov". Ceztýždňové aktivity v našich zboroch a vzťahy lásky, ktorá sa prejaví aj v "nesení bremena iných" sú tak testom kvality našich zborových komunít. Podľa Písma: Dobre máme činiť všetkým, ale najmä "domácim viery". 10. Súčasný trend v USA spočíva v posilňovaní prvkov typických pre "se*****árne skupiny" v sociologickej kategorizácii, ktoré menia zbory na módny klub resp. výkonnú organizačnú jednotku fungujúcu na pragmatických komerčných princípoch. Naopak, oslabuje sa vnímanie a posilňovanie charakteristík "primárnej skupiny" - intimita, rodinná atmosféra, bezpečný priestor pre emócie človeka, kde zmysel spoločenstva je viac v bytí samotnom, nie v konaní a v "pracovnom výkone". Nebezpečie tohto trendu spočíva aj v tom, že kazateľské stanice, ktoré "nerastú", strácajú "právo na existenciu". V tomto nasmerovaní je len ten požehnaný kazateľ, ktorého zbor "rastie"… Len taký tábor je dobrý, ktorý je perfektne premyslený, tímovo zabezpečený a kde je veľa "happeningov"… Možno nazoaj niektoré zbory u nás sú príliš "rodinné" a potrebovali by obohatiť o "se*****árne" prvky, zlepšiť organizáciu a systém práce, ale na druhej strane možno veľkomestské a nové zbory potrebujú posilniť "primárne" charakteristiky, pretože sú vedené podnikateľmi, managermi, ktorí vedia zvládnuť veľké objemy práce, ale nie ticho samoty, či intimitu vlastnej rodiny doma... Záver. Až doposiaľ nám pomáhal Hospodin. Buďme Mu vďační za našich hudobníkov, za dirigentov, spevákov, modlitebníkov i všetkých ostatných, ktorí sa dali Bohu do služby a stoja v nej verne. Buďme však pozorní v ústrety súčasným pohybom v spoločnosti a kultúre. Dnešok je pre nás výzvou prehodnotiť veľa veci - možno všetko. Naše budovy, interiéry, funkčnosť štruktúr, názov cirkvi i vedenia, spôsob bohoslužieb a práce na zbore… ale najmä naše životy, priority a smerovanie v osobnom živote viery. Držme sa pritom Písma, buďme citliví k tradíciám ale aj otvorení trendom v kultúre. Ak svoju chválu a úctu myslíme vážne, v zboroch Cirkvi bratskej sa budú diať ešte veľké veci! Musia. Spracoval: Tibor Máhrik    Použitá literatúra:

 
1. Miller, Contemporary Christian Music Debate
2. David G. Petterson: Worship in the New Testament
3. David G. Petterson: Engaging with God
4. Davies, Christian Worship ? Its history and Meaning
5. Wolterstorff: The Reformed Liturgy
6. D.A.Carson: Worship