poslal skalaa Anjel Gabriel oznámil Danielovi čas Spasiteľovho prvého príchodu, ako aj niekoľko hlavných udalostí z jeho života. Povedal mu: „Sedemdesiat týždňov je určených pre tvoj ľud a pre tvoje sväté mesto na ukončenie priestupku, na skoncovanie s hriechom a na zmierenie viny, na privedenie večnej spravodlivosti, na zapečatenie videnia i proroka a na pomazanie veľsvätyne“ (Dan 9,24). Deň v prorockom počítaní obvykle znamená celý rok. (Pozri 4 Moj 14,34; Ez 4,6). Sedemdesiat týždňov, to jest 490 dní teda znamená 490 rokov. Východiskový bod pre toto obdobie udal anjel: „Preto vedz a cháp: Odvtedy, čo vyšlo slovo o návrate a o vybudovaní Jeruzalema až po pomazanie kniežaťa, bude sedem týždňov“, a „šesťdesiatdva týždňov“ (Dan 9,25), teda spolu 69 týždňov, to jest 483 rokov.
Príkaz na obnovu Jeruzalema, doplnený výnosom Artaxerxa Longimana, vstúpil do platnosti na jeseň roku 457 pr. Kr. (Pozri Ezd 6,14;7,1.) Štyristoosemdesiattri rokov počítaných od jesene roku
(370) 457 pr. Kr. siaha do jesene roku 27 po Kr. Podľa proroctva toto obdobie završuje Mesiáš, Pomazaný. V roku 27 po Kr. bol Ježiš pri svojom krste pomazaný Duchom Svätým a krátko nato začal svoju činnosť. Vtedy sa zvestovalo posolstvo: „
Naplnil sa čas“
(Mar 1,15).
Anjel ďalej povedal: „
Uzavrie pevnú zmluvu s mnohými za jeden týždeň“ (t.j. v posledných siedmich rokoch). Sedem rokov od začiatku Spasiteľovej služby sa evanjelium hlásalo predovšetkým Židom; tri a pol roka ho zvestoval sám Kristus a neskoršie jeho apoštolovia. „
V polovici týždňa zastaví zábitnú i pokrmovú obeť“
(Dan 9,27). Na jar roku 31 po Kr. bude na Golgote obetovaná skutočná obeť, Kristus. Vtedy sa roztrhne chrámová opona na dvoje ako znamenie, že všetky obetné služby a ich význam sa skončia.
Tento prorocký týždeň, to jest sedem rokov, sa skončil v roku 34 po Kr. Vtedy sa Židia ukameňovaním Štefana s konečnou platnosťou odvrátili od evanjelia. Vtedy sa učeníci počas prenasledovania rozišli po okolí a „
hlásali slovo evanjelia“
(Sk 8,4). Onedlho po tom sa obrátil Saul a z prenasledovateľa sa stal Pavol, apoštol pohanov.
Mnohé proroctvá o Spasiteľovom príchode držali Židov v stálom očakávaní. Mnohí zomierali vo viere bez toho, aby mohli byť svedkami splnenia zasľúbenia. Zrak viery však upierali do budúcna, verili a vyznávali, že na zemi sú len cudzincami a pútnikmi. Od čias Enocha sa prostredníctvom patriarchov a prorokov opakovalo zasľúbenie a žila nádej, že Mesiáš príde.
Boh spočiatku neoznámil presný čas prvého adventu, a keď ho zjavil prorokovi Danielovi, nie všetci pochopili toto proroctvo správne.
Stáročia sa míňali a hlasy prorokov nakoniec stíchli. Utláčateľova ruka ťažko doľahla na Izrael. Keď Židia opustili Boha, pohasla viera a nádej len slabo osvecovala budúcnosť. Mnohí nechápali prorocké slová a tí, ktorí veriť predsa len neprestali, volali: „
Dni plynú, a zo všetkých videní nie je nič“
(Ez 12,22). V nebeskej rade však už bolo o hodine Kristovho príchodu rozhodnuté. Keď „
prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna..., aby vykúpil tých, ktorí sú pod zákonom a aby sme dostali synovstvo“
(Gal 4,4.5).
Ľudí musí osloviť a poučiť ľudská reč. Musí prehovoriť Posol zmluvy. Jeho hlas musí zaznieť a ľudia ho musia počuť v jeho vlastnom chráme. On, pôvodca pravdy, musí oddeliť pravdu od pliev ľudských výrokov, ktoré ju znehodnotili. Zásady Božej vlády a plán vykúpenia treba objasniť. Ľuďom treba vysvetliť zmysel starozmluvného učenia.
Keď sa nakoniec Spasiteľ „
stal podobný ľuďom“
(Fil 2,7) a začal svoje dielo milosti, satan mohol „
schvatnúť“ len pätu, zatiaľ čo Kristus
každým svojím skutkom pokory a utrpenia „
rozdrvil“ svojmu protivníkovi hlavu. (Pozri 1 Moj 3,15.) Úzkosť, ktorú pôsobí hriech, prežíval Bezhriešny; no tým, že Kristus znášal odpor hriešnikov, platil dlh za hriešneho človeka a z pút vyslobodzoval uväznené ľudstvo. V pláne vykúpenia ľudstva boli všetky úzkosti a bolesti Božieho Syna.
Keby sa bolo satanovi podarilo aspoň jediným pokušením zviesť Krista a keby bol čo len jediným skutkom či myšlienkou poškvrnil svoju dokonalú čistotu, knieža temnoty by bolo zvíťazilo nad človekom a podmanilo by si celé ľudstvo. Satan ho mohol mučiť, ale nemohol ho poškvrniť. Mohol mu spôsobiť smrteľnú úzkosť, no nemohol ho zničiť hriechom. Mohol Kristovi natoľko strpčiť život, že sa mu stal reťazou bojov a skúšok, ale každým ďalším útokom strácal svoju moc nad ľudstvom.
Kristus v pokušení na púšti, v Getsemanskej záhrade i na kríži maril plány kniežaťa temnosti. Spasiteľove rany znamenali víťazstvo v boji o človeka. Keď Kristus prežíval na kríži smrteľnú úzkosť, zatiaľ čo satanovi služobníci sa radovali a nešľachetní ľudia ho urážali, vtedy satan naozaj „
schvatol pätu“ Krista. Ten však práve tým zvíťazil nad satanom – „
rozmliaždil mu hlavu“.
(701) Kristus svojou smrťou porazil toho, „
ktorý mal moc nad smrťou, to jest diabla“
(Žid 2,14). Kristova smrť spečatila údel hlavného odbojníka a navždy zabezpečila plán spasenia. Kristus svojou smrťou zvíťazil nad smrťou; keď vstal z mŕtvych, všetkým svojim nasledovníkom otvoril brány hrobu. Tento posledný veľký zápas je zrejmým naplnením proroctva: „
Ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu“
(1 Moj 3,15).
„
Milovaní, teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je“
(1 Ján 3,2). Vykupiteľ otvára cestu k Otcovi aj tým najhriešnejším, najbiednejším, najutláčanejším a najpohŕdanejším ľuďom.
„
Ó Hospodine, ty si môj Boh,
budem ťa vyvyšovať
a oslavovať tvoje meno,
lebo si uskutočnil predivné plány,
od pradávna verné a pravé“
(Iz 25,1).
