Jeden z veľmi významných postáv súčasnej Cirkvi a charizmatická osobnosť, Richard Rohr, františkán a katolícky kňaz, známy svojím kritickým postojom ku KC, zakladateľ komunity Nový Jeruzalem a jeden z hlavných predstvaviteľov Centra pre akciu a kontempláciu v Albuquerque v Novom Mexiku sa zamýšľa o.i. nad nebiblickým katolicizmom a jeho príčinami v spojitosti s pohľadom pretestantov.

Katolíci nie sú naozaj veľkými čitateľmi Biblie. Na rozdiel od protestantov /zvlášť tých, ktorí patria k evanjelikálnym a letnickým denomináciám/, majú katolíci tendenciu spoliehať sa pri svojej náboženskej formácii a pri poznávaní viery na sviatostia na učenie Cirkvi. Pre túto situáciu sú dva historické dôvody.

Prvý je, že Cirkev existovala dávno predtým, než bola Biblia dokončená, a tak sa naučil aspoliehať omnoho viac na hovorené slovo než na slovo písané. Hoci prví konvertiti zo židovstva prijali hebrejské Písmo /Starý zákon/ ako Bohom inšpirované, koncom prvého storočia bola väčšina kresťanov konvertiti z pohanstva, ktorí nevedeli veľa ani o židovskom náboženstve, ani o jeho posvätných spisoch. V priebehu druhého a tretieho storočia prebiehala dokonca v Cirkvi debata o tom, či kresťania mali prijať hebrejské Písmo za svoje. Okrem toho si musíme uvedomiť, že počas prvého storočia sa evanjeliá a epištoly /listy pavla a pod./ stále ešte len písali. Tieto knihy boli pôvodne určené pre určité spoločenstvá /napr. list Galaťanom/, a hoci začali v Cirkvi v nasledujúcich storočiach kolovať, neexistoval, žiaden záväzný zoznam spisov, ktorý by mal byť prijatý všeetkými kresťanmi. Až vo štvrtom storočí, keď kresťanstvo prestalo byť podzemným hnutím a Cirkev získala právne postavenie, sa biskupi z celej Rímskej ríše mohli zísť a rozhodnúť o oficiálnom zozname „kánonu“Písma. Do tej doby bolo obvyklé,že sa ľudia dozvedeli o Ježišovi ústnym podaním, boli uvedení do Cirkvi sviatostnými obradmi a ich pochopenie viery vzrástlo iba účasťou na nedeľnej liturgii a počúvaním kázania. Závislosť Cirkvi na ústnom podávaní viery bola posilnená i skutočnosťou, že knihy museli byť opisované ručne na pergamen alebo papyrus, takže boli nákladné a ťažko dostupné.

Druhý historický dôvod, prečo katolíctvo nikdy nezáviselo tak na písanom slove, je v tom, že v stredoveku bola obrovská väčšina ľudí negramotná. Čítať vedeli vlastne iba učenci a duchovní, a tak obyčajní ľudia boli vzdelávaní vo viere, keď sa zúčastňovali omše a prijímali sviatosti. Pokiaľ mali šťastie a žili v meste, mohli sa tiež naučiť biblické príbehy z vitráží okien katedrály alebo návštevou biblických hier, ktoré sakonali na námestiach. Protestanti niekedy obviňujú katolícku Cirkev, že Písmo sväté hneď nesprístupnila obyčajným ľuďom, a že ho dokonca uzatvárala v kláštoroch. Keď si však pripomenieme, že naruční opis Biblie sa v stredoveku spotrebovalo 500 pergamenov z kože a 10 000 hodín ručnej práce, môžeme ľahšie porozumieť tomu, prečo boli Biblie také vzácne a museli byť chránené pred krádežou. Tlačiarenský lis bol vynájdený až v polovine 15. storočia, ale ešte i ručne tlačená Guttenbergova Biblia bola veľmi nákladná. Protestantskí reformátori by nemohli natoľko zdôrazňovať čítanie Biblie, keby sa v 16. storočí nestali knihy dostupnejšími a nevzrástla gramotnosť. Tak môžeme teda ľahko pochopiť, prečo katolicizmus nikdy nerozvinul tradíciu povzbudzovania jednotlivcov k čítaniu Biblie.

Po reformácii Cirkev ustúpila od doporučovania čítania Písma z prostého dôvodu: protestanti totiž používali Bibliu k argumentácii jak proti sebe navzájom, tak i proti Rímu. Táto prax /subjektívneho vykladania Písma/ prispela k vytvoreniu množstva denominácií, ktoré existujú dodnes. Individuálny výklad Písma tak viedol po mnoho storočí k bolestnému deleniu vnútri kresťanstva. Nehľadiac na historické dôvody, aj dnes číta Bibliu pomerne málo katolíkov /napriek pokoncilovému povzbudzovaniu predstaviteľov KC/. Katolíci dosť málo používajú Písmo, aby zlepšili svoje porozumenie vlastnej náboženskej tradícii alebo prehĺbili svoj vzťah k Bohu. To iste nie je svetlou stránkou katolicizmu.

Temnou stránkou protestantizmu však naproti tomu je, že niekedy používa Bibliu ako zbraň svojho vlastného dogmatizmu. Fundamentalisti /prívrženci iba doslovného výkladu Biblii/ sa často pýšia neuznávaním pápežskej autority, avšak sami si z Biblie robia svojho papierového pápeža. Evajelickí kazatelia sú schopní použiť vybrané pasáže, aby niečo dokázali a aby odsúdili každého, kto s nimi nesúhlasí, a pritom zamlčať, že ide o ich vlastnú interpretáciu Písma. Keď sa ukrývajú za autoritu Biblie, môžu byť pritom práve tak autoritárski ako ktorýckoľvek katolícky duchovní.

Svetlou stránku protestantizmu je, že často čítajú Bibliu ako sprievodcu svojim denným životom. Venujú sa celotýždennému štúdiu Bibli alebo nad Písmom meditujú, aby zlepšili porozumenie vo svojej viere a našli poučenie, ako byť lepšími kresťanmi. Hľadajú v Biblii poučenie k tomu, ako sa stať dobrými rodičmi, poctivými obchodníkmi a priateľskými susedami.

Moja poznámka: Vďaka kritike protestantov, ale aj zmenenej situácii a vzťahov cirkví k sebe navzájom /hnutie za zbíženie v rámci jak protestantských navzájom, tak i katolíkov a nekatolíkov vôbec.../ v novej dobe sa – najmä po druhom. Vatikánskom koncile aj u katolíkov urobil značný pokrok vo vzťahu k čítaniu Písma. To je nádejné pre väčšie vzájomné chápanie všetkých kresťanov.

Spracované podľa knihy Richard Rohr a Joseph Martos : „Proč být katolíkem“ vydala Cesta, 2003.