poslal skalaa
Rímska riša – najohromujucejšie vtelenie moci, čo do veľkosti,aky naša planeta poznala. Kedže v tych časoch boli všetci bohovia považovaný za narodných bohov a kedže Rím ovladal všetky narody, tym sa demonštrovalo,že rímsky bohovia su lepší než ostatní bohovia a teda su im nadriadený.
Rím zakon hovorí, že žiadny človek nebude uctievať novych alebo cudzích bohov, ak nebudu uznaní verejnymi zakonmi . Štat bol najvyšši pojem dobra. Človek ,so všetkým čo mal,bol podriadeny štatu, nesmel hľadať žiadne vyššie dobro.
Uznať Boha ako sa zjavil v Ježišovi Kristovi za najvyššie dobro znamenalo pre neho iba zradu proti Rímskemu štatu. Preto ak ktokoľvek tvrdil, že existuje vyššie dobro a tak postavil Rím do podriadeneho postavenia., rimska pycha na to hľadela ako na priami uder proti vznešenosi Ríma a podvracanie Rímskeho štatu. V dôsledku toho boli kresťania nazyvaní „ateistami“,pretože zapierali Rimskych bohov. Božie slovo vyzyvalo kresťana: „Boj sa Boha a ostríhaj jeho prikázania, lebo to je povinnosťou každeho človeka“ Kaz 12,13. Pre kresťana znamenala poslušnosť Božieho slova, skrze vieru v Krista, večny život. Pre neho to bola oddanost Bohu ako najvyššiemu dobru ,ktore je o toľko vyššie od dobra rímskeho štatu, o koľko je Božia vlada väčšia než vláda Ríma a o koľko je Boh väčši ako človek.
Rímania sa pýšili tym, že boli najnabožnejši spomedzí všetkých narodov, pretože oni vnášali svoje naboženstvo do každeho detailu života. Ich obradna bohoslužba bola veľmi prepracovana , spočivala z opbetí,modlitieb,sviatkov,a skumania vôle bohov v smerovani buducich udalosti skrze veštbu a magiu. Vystrašení kresťania boli presviedčani aby sa prispôsobili zvyklostiam ich krajiny a nariadeniam vrchnosti. Kto vyznaval meno Krista ,bol nuteny vzdať sa akehokoľvek ineho vzťahu v živote. Rímsky zakon znel: “Uctievaj bohov vo všetkej ucte podľa zakonov svojej krajiny a prinuť všetkých robiť tak isto. Ale maj v nenavistia a trestaj tých, ktorí tak nerobia a každí kto zavadza nove naboženstva ,ktorý tendencia a charakter je neznami, ktorými môže byť myseľ ľudi rozrušena, bude potrestaný smrťou“ To je dôvod prečo Pavol ,Peter a zastupi inych kresťanov ,museli pre Kristovo meno podstupiť smrť. Takýto bol rímsky zakon a ked Rím zabijal ani chviľu sa nepripušťalo, že je to prenasledovanie. Bolo to iba presadzovanie zakonov rimskeho štatu ,ktorí bol zvrchovany. Štat vladol v naboženskych veciach.
Ak štat ma pravo ustanovovať zakony týkajuce sa naboženstva a vynucovat dodržiavanie týchto zakonov ,potom sa Rimskej riši nemôže prisudzovať žiadna vina za to ,že zabijala kresťanov. Vynucovanie zakonov štatu nikdy nemože byť prenasledovanim.,akokoľvek kruto zakon jedna s vinikom. Obesiť vraha alebo hon naňho so stoparskymi psami nie je prenasledovanim ,ak ho ma to priviesť ku spravodlivosti.
Kedže občianske vlady su vladami väčšiny, schvalenym naboženstvom musi byť naboženstvo väčšiny,a ak štatna legislativa v naboženskych veciach je spravna, potom väčšina môže ustanovovať zakony s ohľadom na svoje naboženstvo . Taketo zakony musia byť spravne a ich presadzovanie nikdy nemôže byť prenasledovanim.
Ale všetko toto, spolu s autoritou a všetkymi požiadavkami Rímskej ríše, odstraňuje Kristov princip, ktory vtedy hlasal každy, kto menoval meno Kristovo, totiž, že štatna vlada nikdy nemôže mať pravo zasahovať do naboženstva alebo naboženskych predpisov.- že naboženstvo nepodlieha legislative žiadnej občianskej vlady ,že naboženstvo, naboženske vyznanie a naboženske predpisi musia uplne zostať medzi jednotlivcom a jeho Bohom, aby ho uctieval tak,ako mu to nariadi jeho vlastne svedomie, že to čo je Božie sa ma dať len Bohu, a cisarovi iba to ,čo je cisarovo. Toto je princip ,ktorí ustanovil Kristus a ktorý skrze svojích učenikov rozposlal do celeho sveta. A mi sa dnes môžeme tešiť z pravd a slobôd , ktore mame.
