poslal Nepřihlášený Požehnané drevo, ktoré slúži spravodlivosti. Prekliata je modla urobená rukou aj s tým, čo ju robil. On preto, že ju spravil, ona preto, že je nazývaná bohom, hoc je vecou pominuteľnou. Boh rovnako totiž nenávidí modlára aj jeho dielo pohanské. Veď výtvor i s výrobcom spolu stihne trest. Preto príde súd i na pohanských bôžikov, nakoľko sa stali ohavami v Božom stvorenstve, ľudským dušiam na pohoršenie, tiež kosílkou nohám nemúdrych.
Vymyslenie modiel je začiatkom modlárstva a ich vynález skazou života. Lebo od počiatku neboli, ani večne nebudú. Dostali sa na svet pre márnomyseľné ľudské blúznenie, preto im je náhly koniec súdený.
Ktorýsi otec, príliš utrápený predčasným zármutkom, dal si spraviť obraz svojho priskoro zomrelého dieťaťa a pomaly začal ako boha uctievať toho, čo predtým zomrel, a tým, ktorí mu boli podriadení, ustanovil tajný kult a svätenie. Potom, po nejakom čase, sa tento bezbožný zvyk rozmáhal stále viac, napokon bol zachovaný ako zákon: klaňali sa modlám, lebo tak rozkázali mocnári.
Pretože ľudia nemohli ctiť zblízka, lebo bývavali príliš ďaleko, z diaľky si urobili o ich podobe predstavu a zhotovili veľkolepý obraz svojho kráľa cteného, aby mohli neprítomnému tak vrúcne pochlebovať, akoby bol prítomný. Ku zvýšeniu úcty poháňala umelcova ctibažnosť aj tých, ktorí tohto kráľa ani nepoznali. Potom zástup uchvátený krásou výtvoru, toho, ktorého ešte prednedávnom ctil ako človeka, pokladal za bytosť, hodnú bohopocty. Toto teda bolo živým na skazu, že ľudia, čo podrobovali sa buď nešťastiu, buď moci kniežacej, prenášali neprenosné meno na kameň a na drevo. Nebolo im dosť, že mali mylný názor o Bohu, ale žijúc v mravnom rozvrate, čo prýštil z ich nevedomosti, nazývajú šťastím také veľké zlá.
Lebo uctievanie modiel bezmenných je počiatok, i príčina, i koniec všetkého zla. Pretože sa spoliehajú na bezduchých bôžikov, nečakajú trest, keď prisahajú falošne. Ale za oboje ich neminie spravodlivý trest preto, že si zle predstavovali Boha, keď sa pridŕžali bôžikov, i že krivo prisahali v lesti, opovrhujúc svätosťou. Veď nie moc tých, na ktorých sa prisahá, ale trest, čo prináleží hriešnikom, stíha vždycky prestúpenia zločincov.
Ty však, Bože náš, si dobrý a si verný, si zhovievavý a všetko riadiš s milosrdenstvom. I keď hrešíme, sme Tvoji, známe Tvoju moc, ale nezhrešíme, lebo vieme, že patríme Tebe. Lebo Teba poznať, to je zvrchovaná spravodlivosť a uvedomiť si Tvoju moc je koreň nesmrteľnosti. Veď nás nezviedol ľudský výmysel, ani márna práca maliarov. Keď blázon pozrie na sochu pestro natretú farbami, vzbudzuje v ňom dychtivosť, takže túži po bezduchej kráse neživého obrazu. Milovníci zla a hodní takých nádejí sú tí, čo ich robia, aj tí, ktorí po nich túžia a ctia ich.
