„Nato sa v nebi otvoril Boží chrám a v Božom chráme bolo vidieť schránku jeho zmluvy“ (Zj 11,19). Schránka alebo truhla Božej zmluvy je vo svätyni svätých (veľsvätyni), teda v druhom oddelení svätostánku. Pri službe v pozemskom svätostánku, ktorý je „obrazom a tieňom nebeskej skutočnosti“, vchádzal veľkňaz do tohto oddelenia len v Deň zmierenia, aby očistil svätyňu. Preto oznam, že v nebi sa otvoril Boží chrám a bolo vidieť truhlu Božej zmluvy, poukazuje na otvorenie veľsvätyne v nebeskom svätostánku v roku 1844, keď ta vošiel Kristus vykonať záverečné dielo zmierenia. Tí, čo vierou sledovali svojho Veľkňaza na začiatku jeho služby vo svätyni svätých, zahliadli aj truhlu Božej zmluvy. Štúdiom svätyne pochopili zmenu Spasiteľovej služby a poznali, že teraz slúži pred truhlou zmluvy a svojou krvou sa prihovára za hriešnikov.

V truhle pozemského svätostánku boli dve kamenné dosky, na ktorých boli vyryté príkazy Božieho zákona. V truhle boli ukryté dosky zákona a prítomnosť Božích prikázaní jej prepožičiavala hodnotu a svätosť. Keď sa v nebi otvoril Boží chrám, veriaci zahliadli truhlu Božej zmluvy. (433) V nebeskej svätyni svätých je Boží zákon – zákon, ktorý vydal Boh za burácania hromov a blýskavice na Sínaji a napísal svojím prstom na kamenné dosky.

Boží zákon v nebeskom svätostánku je slávny originál. Prikázania zaznamenané na kamenných doskách, ktoré Mojžiš napísal do kníh, sú jeho presným odpisom. Tí, čo prijali túto významnú pravdu, pochopili svätosť a nemennosť Božieho zákona. Pochopili ako nikdy predtým význam Spasiteľových slov: „Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona“ (Mat 5,18). Boží zákon je zjavením Božej vôle a prejavom Božieho charakteru. Preto musí trvať naveky ako verný svedok v nebi. Boh nezrušil ani jedno prikázanie, nezmenil ani jediné písmeno alebo čiarku zo zákona. Žalmista hovorí: „Hospodine, naveky pevne stojí v nebesiach tvoje slovo.“ „Všetky jeho príkazy sú spoľahlivé. Pevné sú na večné veky“ (Ž 119,89; 111,7.8).

V samom strede Desatora je štvrté prikázanie tak, ako bolo pôvodne oznámené: „Pamätaj na sobotný deň, aby si ho svätil! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, (313) ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich a v siedmy deň odpočinul. Preto Hospodin požehnal deň sobotný a posvätil ho“ (2 Moj 20,8-11).

Boží Duch ovplyvnil srdce tých, ktorí skúmali Písmo. Pochopili, že nevedome prestupovali toto prikázanie, pretože nesvätili deň odpočinku Boha-Stvoriteľa. Začali hľadať dôvody, ktoré viedli k zachovávaniu prvého dňa týždňa, nedele, namiesto dňa, ktorý posvätil Boh. (434) V Písme nenašli jediný dôkaz, že Boh zrušil štvrté prikázanie, alebo požehnanie preniesol zo soboty na iný deň. Úprimne sa snažili poznať a plniť Božiu vôľu. Keď zistili, že prestupujú Boží zákon, hlboká ľútosť im zovrela srdce a svoju vernosť Bohu prejavili ochotou zachovávať Božiu svätú sobotu.

Niektorí ľudia vynaložili veľa úprimného úsilia v snahe vyvrátiť im ich presvedčenie. Adventným veriacim bolo zrejmé, že ak pozemský svätostánok bol kópiou svätostánku v nebi, potom zákon uložený v pozemskej truhle je presným odpisom zákona uloženého v nebi, a prijať pravdu o nebeskom svätostánku znamená uznať požiadavky Božieho zákona, teda aj záväznosť zachovávania soboty podľa štvrtého prikázania. To je dôvod, prečo sa prejavil taký prudký a rozhodný odpor proti výkladu Písma, ktorý objasňoval Kristovu službu v nebeskom svätostánku. Ľudia sa pokúšali zavrieť dvere, ktoré Boh otvoril a otvoriť dvere, ktoré on zavrel. Pán však, „ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí“ vyhlásil: „Otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť“ (Zj 3,7.8). Kristus otvoril dvere tým, že začal službu vo veľsvätyni. Z otvorených dvier nebeského svätostánku zažiarilo svetlo a ukázalo nám, že zákon, ktorý je tam uložený, obsahuje aj štvrté prikázanie. Čo teda Boh ustanovil, človek nemá právo zrušiť.

Tí, čo prijali poznanie o príhovornej službe Ježiša Krista a o nezmeniteľnom Božom zákone, pochopili, že tieto pravdy sa nachádzajú v 14. kapitole Zjavenia. Posolstvo tejto kapitoly obsahuje trojnásobné varovanie (pozri Dodatok č. 33) a má pripraviť obyvateľov zeme na druhý advent Ježiša Krista. Správa o tom, že „prišla hodina jeho súdu“, upozorňuje na záverečné dielo Kristovej spásnej služby v záujme ľudstva. (435) Oznamuje pravdu, ktorá musí zaznieť pred ukončením služby Spasiteľa-Obhajcu, skôr než sa vráti na zem po svoj ľud. Súd, ktorý začal v roku 1844, musí pokračovať, kým sa nerozhodne o osude všetkých ľudí, živých i mŕtvych, preto potrvá až do konca času milosti. Aby sa ľudia mohli na čas súdu dôkladne (314) pripraviť, posolstvo ich vyzýva: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu“, „klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“. Aký bude výsledok prijatia tohto posolstva, vyplýva zo slov: „V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,7.12). Ľudia teda majú zachovávať Boží zákon, aby boli pripravení na súd. Tento zákon bude meradlom povahy pri Božom súde. Apoštol Pavol napísal: „Všetci, ktorí zhrešili pod zákonom, zákonom budú súdení... v deň, keď Boh bude skrze Ježiša Krista súdiť skryté veci ľudí,“ a dodáva: „Ospravedlnení budú tí, čo plnia zákon“ (Rim 2,12-16). Na spĺňanie Božieho zákona potrebuje človek vieru, pretože „bez viery sa nemožno zapáčiť (Bohu)“. „Všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Žid 11,6; Rim 14,23).

Posolstvo prvého anjela vyzýva ľudí, aby sa „báli Boha a vzdávali mu slávu“, aby ho uctievali ako Stvoriteľa neba a zeme. Splniť sa to dá len poslušným zachovávaním jeho zákona. Kniha Kazateľ radí: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosťou každého človeka“ (Kaz 12,13). Ak človek nezachováva Božie prikázania, Pán nemôže od neho prijať ani prejav úcty, „lebo láska k Bohu je v tom, aby sme zachovávali jeho prikázania“. „Ak si niekto odvracia ucho, aby nepočul naučenie, aj jeho modlitba je ohavnosťou“ (1 Ján 5,3; Prísl 28,9).

Povinnosť uctievať Boha vyplýva z toho, že Boh je Stvoriteľ a všetko stvorenstvo mu má byť vďačné za svoj život. Kedykoľvek Písmo uvádza, že Boh má nárok na stálu a vďačnú úctu, na rozdiel od pohanských modiel, (436) vždy to zdôvodňuje poukazom na jeho stvoriteľskú moc. „Všetci pohanskí bohovia sú len modly, Hospodin však stvoril nebesá“ (Ž 96,5). „Komu ma teda pripodobníte? Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnete vozvýš svoje oči a pozrite, kto to stvoril!“ „Takto vraví Hospodin, ktorý stvoril nebesá – on je Boh, ktorý sformoval zem a utvoril ju. Ja som Hospodin a niet iného“ (Iz 40,25.26; 45,18). Žalmista napísal: „Vedzte, že Hospodin je Boh, utvoril nás on.“ „Poďte, skloňme sa, v úcte sa pokloňme, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom“ (Ž 100,3; 95,6). Nebeské bytosti, ktoré uctievajú Boha a pokladajú si to za svoju povinnosť, hovoria: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle jestvovali a boli stvorené“ (Zj 4,11).

V 14. kapitole Zjavenia je výzva, aby ľudia uctievali Stvoriteľa. Tam je predstavená aj skupina tých, čo na základe trojnásobného posolstva zachovávajú Božie prikázania. Jedno z prikázaní priamo poukazuje na Boha-Stvoriteľa. Vo štvrtom prikázaní sa hovorí: (315) „Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich a v siedmy deň odpočinul. Preto Hospodin požehnal deň sobotný a posvätil ho“ (2 Moj 20,10.11). Od Pána je v Písme záznam, že sobota je aj „znamením..., aby ste poznali, že ja som Hospodin, váš Boh“ (Ez 20,20). Zdôvodnenie znie: „Lebo Hospodin za šesť dní utvoril nebesá i zem a v siedmy deň odpočíval a oddychoval“ (2 Moj 31,17).

„Význam soboty ako pamiatky stvorenia spočíva v tom, že stále sprítomňuje skutočný dôvod, prečo Bohu náleží úcta“ – pretože je Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. „Sobota je preto skutočným základom bohoslužby, lebo učí o tejto veľkej pravde účinnejšie než čokoľvek iné. (437) Pravý dôvod uctievania Boha – nielen zachovávania siedmeho dňa v úcte, ale pre uctievanie Boha vôbec – je daný rozdielom medzi Stvoriteľom a jeho stvorením. Táto úžasná skutočnosť nikdy nezostarne a nesmie sa na ňu zabudnúť“ (J. N. Andrews, History of the Sabbath, kap. 27). Preto Boh ustanovil sobotu už v raji, aby túto pravdu ľuďom trvalo pripomínala. Kým dôvodom nášho uctievania Boha bude skutočnosť, že on je naším Stvoriteľom, dotiaľ bude sobota znamením a pamiatkou tejto skutočnosti. Keby všetci ľudia zachovávali sobotu, usmerňovala by ich myšlienky a city k Stvoriteľovi ako k tomu, kto je hoden úcty a velebenia, a nikdy by z nich neboli modlári, odpadlíci od Boha a neverci. Zachovávanie soboty je znamením vernosti pravému Bohu, „ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“ (Zj 14,7). Z toho vyplýva, že posolstvo, ktoré ľudí vyzýva, aby uctievali Boha a zachovávali jeho prikázania, ich nabáda najmä k tomu, aby zachovávali štvrté prikázanie.

Okrem tých, čo zachovávajú Božie prikázania, sú aj tí, ktorých posolstvo tretieho anjela dôrazne varuje: „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu“ (Zj 14,9.10). Porozumieť tomuto posolstvu znamená správne pochopiť význam použitého symbolu šelmy, obrazu a znamenia.

Séria proroctiev, ktoré používajú uvedené symboly, sa začína v 12. kapitole Zjavenia drakom, ktorý chcel zahubiť Krista už pri jeho narodení. Slová zo Zjavenia 12,9 objasňujú, že drak je satan. To on podnietil Herodesa, aby sa snažil Ježiša zabiť. Hlavným satanovým nástrojom v boji proti Kristovi a jeho ľudu v prvých stáročiach kresťanskej viery bola Rímska ríša a jej prevažne pohanské náboženstvo. Drak síce predstavuje predovšetkým satana, no v druhom rade symbolizuje pohanský Rím. (316) (438)

Zjavenie 13,1-10 popisuje inú šelmu, ktorá sa „podobala leopardovi“. Drak jej dal „svoju silu, svoj trón i svoju moc“. Tento symbol podľa mienky väčšiny protestantov predstavuje hierarchický cirkevný systém, ktorý prevzal moc, vládu i autoritu pohanskej Rímskej ríše. O šelme podobnej leopardovi sa hovorí: „Dostala tlamu, aby hovorila veľké a rúhavé slová. Otvorila svoju tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a jeho stánku a aj tým, ktorí prebývajú v nebi. Dostala aj schopnosť bojovať proti svätým a zvíťaziť nad nimi. Bola jej daná vláda nad každým kmeňom, ľudom, jazykom a národom.“ Popis sa takmer doslova zhoduje s popisom malého rohu zo 7. kapitoly knihy Daniel a nepochybne predstavuje centralistický cirkevný systém.

„Dostala moc pôsobiť štyridsaťdva mesiacov.“ „Jednu zo svojich hláv mala akoby dobitú na smrť.“ Prorok ďalej uvádza: „Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia. Kto má byť zabitý mečom, bude usmrtený mečom“ (Zj 13,5.3.10). Štyridsaťdva mesiacov je tri a pol roka alebo tisícdvestošesťdesiat dní zo 7. kapitoly knihy Daniel, čo je doba, počas ktorej mal Boží ľud znášať útlak pod vládou cirkevno-mocenského systému. Toto obdobie, objasnené v predchádzajúcich kapitolách, sa začalo nadvládou rímskej hierarchie v roku 538 po Kr. a skončilo sa v roku 1798. V uvedenom roku francúzska armáda zajala pápeža, čím pápežská moc utrpela smrteľnú ranu. Splnilo sa proroctvo: „Kto má ísť do zajatia, pôjde do zajatia.“

Proroctvo uvádza ďalší symbol. Prorok píše: „Potom som videl inú šelmu vystupovať zo zeme: Mala dva rohy podobné Baránkovým“ (Zj 13,11). Vzhľad tejto šelmy, ako aj spôsob jej zrodu naznačujú, že predstavuje mocnosť, ktorá sa líši od predchádzajúcej. Boh zjavil prorokovi Danielovi veľké svetové kráľovstvá, ktoré vládli ako divé šelmy. (439) Vznikali postupne, keď „štyri vetry neba rozbúrili veľké more“ (Dan 7,2). V 17. kapitole Zjavenia anjel vysvetlil, že „vody“ sú „ľudia, zástupy, národy a jazyky“ (Zj 17,15). Vetry sú symboly vojen a bojov. Štyri nebeské vetry bojujúce na veľkom mori znázorňujú dobyvačné vojny a prevraty, pomocou ktorých sa jednotlivé kráľovstvá dostávali k moci.

Šelma s rohmi podobnými Baránkovým však „vystúpila zo zeme“. Táto mocnosť nemusela poraziť iné národy, aby zaujala ich miesto. Takto predstavený národ musel vzniknúť na dosiaľ neobývanom území, kde pozvoľna pokojne dorastal na veľký národ. Niečo také sa nemohlo stať v Starom svete, preľudnenom, medzi súperiacimi národmi, v rozbúrenom mori „ľudí, zástupov, národov a jazykov“. Túto mocnosť musíme hľadať na západnej pologuli. (317)

Ktorý národ Nového sveta nadobúdal v roku 1798 moc, začal silnieť, mohutnieť a pútať pozornosť sveta? O výklade symbolu nemusí byť pochýb. Len jediný národ zodpovedá údajom tohto proroctva. Sú to Spojené štáty americké. Keď rečníci a dejepisci predstavujú vznik a rozmach tohto národa, nevedomky síce, no takmer doslovne opakujú myšlienky prorockého popisu. Šelma podľa proroctva „vystupovala zo zeme“. Niektorí prekladatelia uvádzajú, že slovo „vystupovala“ doslova znamená „vypučala“ alebo „vyrástla ako bylina“. Už sme uviedli, že tento národ musel vzniknúť na dosiaľ neosídlenom území. Keď známy spisovateľ predstavuje vznik Spojených štátov, hovorí o „tajomstve ich vzniku z prázdnoty“. Uvádza: „Potichu ako semienko sme vyrástli na veľmoc“ (G. A. Townsed, The New World Compared with the Old, str. 462). Dublinský denník písal v roku 1850 o Spojených štátoch ako o nezvyčajnej mocnosti, ktorá sa „zrodila“ a „v tichu krajiny dennodenne silnela a nadobúdala hrdosť“ (The Dublin Nacion). (440) Edward Everett v kázni o otcoch pútnikoch, zakladateľoch tohto národa povedal toto: „Hľadali nejaké odľahlé miesto, kde by v skrytosti boli v bezpečí a kde by sa malá cirkev z Leydenu mohla tešiť zo slobody svedomia. Podívajte sa na rozsiahle územie, ktoré dobyli bez boja,... vztýčili tam zástavu kríža!“ (Prejav prednesený v Plymouthe, Massachusetts, 22. decembra 1824, str. 11).

„Mala dva rohy podobné Baránkovým.“ Tieto slová naznačujú mladosť, nevinnosť a prítulnosť. Výstižne charakterizujú Spojené štáty v období, ktoré prorok videl ako čas ich vzniku, teda rok 1798. Mnohí kresťanskí vyhnanci, ktorí ako prví prišli do Ameriky a tam hľadali útočisko pred útlakom kráľov a neznášanlivosťou kňazov, chceli založiť vládu na pevnom základe občianskej a náboženskej slobody. Svoje názory vyjadrili v Deklarácii nezávislosti zásadou, že „všetci ľudia sa narodili ako rovnocenní a majú neodvolateľné právo na život, slobodu a úsilie o šťastie“. V ústave je všetkým ľuďom zaručené právo na sebaurčenie. Predpokladá sa, že všeobecným hlasovaním zvolení zástupcovia budú vydávať zákony a správať sa podľa nich. Ústava zaručovala aj náboženskú slobodu, takže každý smel uctievať Boha podľa vlastného svedomia. Základnými zásadami národa sa stalo republikánstvo a protestantizmus. Tieto princípy sú tajomstvom moci a úspechu Spojených štátov. K tejto krajine sa so záujmom a s nádejou obracali utláčaní a pokorovaní ľudia z celého kresťanského sveta. Milióny ľudí sa vydalo k jej brehom a Spojené štáty sa zaradili medzi najmocnejšie krajiny sveta. (318)

Šelma s rohmi podobnými Baránkovým však „hovorila ako drak“. Znova „vykonáva všetku moc prvej šelmy pred jej očami a pôsobí, aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme, ktorej smrteľná rana sa zahojila. (441) Nahovára obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme, ktorá má ranu od meča, ale ožila“ (Zj 13,11-14).

Symbolická šelma s rohmi baránka a s dračím hlasom predstavuje zásadný rozpor medzi tým, čo takto predstavený národ hovorí a tým, čo koná. „Hovorenie“ národa predstavuje rozhodnutie jeho zákonodarných a súdnych orgánov. V nich sa popierajú liberálne a mierové zásady, ktoré si tento národ vytýčil ako základ svojej politiky. Proroctvo, že bude hovoriť „ako drak“ a vykonávať „všetku moc prvej šelmy“ jasne naznačuje, že v tomto národe vyrastie neznášanlivosť a prenasledovanie ako v mocnostiach, ktoré predstavuje drak a šelma podobná leopardovi. Proroctvo, že šelma s dvoma rohmi bude pôsobiť, „aby sa zem a jej obyvatelia klaňali prvej šelme“, naznačuje, že táto mocnosť násilne presadí určité nariadenia, ktoré budú poctou cirkevno-mocenskému systému.

Toto nariadenie bude odporovať zásadám jej vlády, slobodným inštitúciám, jasným princípom Deklarácie nezávislosti a duchu ústavy. Zakladatelia Spojených štátov sa rozumne snažili zabrániť štátnej moci zasahovať do záležitostí cirkvi, pretože to by nevyhnutne viedlo k neznášanlivosti a k prenasledovaniu. Podľa Ústavy „kongres nevydá zákon, ktorým by sa zavádzalo náboženstvo, či zakazovala sloboda vyznávať ho, a na prijatie do akejkoľvek verejnej funkcie sa v Spojených štátoch nebude žiadať nijaké osvedčenie o náboženskej príslušnosti“. Štátne úrady môžu síce v oblasti náboženstva niečo nariadiť, no len v prípade, keby šlo o hrubé ohrozenie zásad národnej slobody. Rozpor medzi zásadami a konaním nie je väčší, než ako hovorí proroctvo. Šelma s barančími rohmi je síce na pohľad čistá, láskavá a neškodná, ale hovorí ako drak.

„Nahovára obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme.“ (442) Tým je jasne naznačená forma vlády, ktorej zákonodarná moc je v rukách ľudu. Tým je najvýstižnejšie potvrdené, že uvedené proroctvo sa vzťahuje na Spojené štáty.

Koho predstavuje obraz šelmy? Ako má vyzerať? Ide o napodobenie prvej šelmy, ktoré zhotoví šelma s dvoma rohmi. O tejto dvojrohej šelme sa hovorí, že je obrazom šelmy. Aby sme poznali ako socha vyzerá a ako sa má utvoriť, musíme preskúmať charakteristiku prvej šelmy, teda cirkevno-hierarchického systému.

Keď prvotná cirkev opustila jednoduchosť evanjelia a prijala pohanské obrady a zvyky, prestala byť čistou cirkvou Ježiša Krista, (319) Boží Duch a Božia moc ju opustili. V snahe ovládnuť svedomie ľudí hľadala oporu v svetskej moci. Výsledkom bolo pápežstvo, cirkev, ktorá ovládla štátnu moc natoľko, že ju používala na presadzovanie vlastných zámerov, najmä na trestanie „kacírstva“. Ak majú Spojené štáty vytvoriť obraz šelmy, potom náboženská moc musí ovládnuť štátnu správu, aby ju cirkev mohla využívať na dosiahnutie svojich cieľov.

Kedykoľvek cirkev získala svetskú moc, zneužila ju na trestanie tých, čo sa odchýlili od jej učenia. Protestantské cirkvi, ktoré sa správali podľa vzoru Ríma v tom, že sa spájali so svetskými vládami, prejavovali podobnú snahu obmedziť slobodu svedomia. Príkladom toho je dlhodobé prenasledovanie inak zmýšľajúcich členov anglikánskej cirkvi. V 16. a 17. storočí boli tisíce duchovných s odlišným názorom nútených opustiť svoje zbory, pričom mnohí z nich, kazatelia i obyčajní členovia boli pokutovaní, väznení, mučení a popravovaní.

Vzmáhajúce sa odpadlíctvo viedlo ranú cirkev k tomu, že o pomoc sa utiekala k svetskej moci, čím prispela k vzniku a rozvoju utláčateľského systému ako šelmy. Apoštol Pavol napísal, že v cirkvi nastane odpadnutie a zjaví sa „človek neprávosti“ (2 Tes 2,3). (443) Odpadnutie v cirkvi pripraví teda cestu na vznik obrazu šelmy.

Písmo hovorí, že pred Kristovým druhým príchodom nastane náboženský úpadok, podobný odpadnutiu z prvého storočia. „V posledných dňoch nastanú ťažké časy. Lebo ľudia budú milovať samých seba, budú milovať peniaze, budú chvastaví, namyslení, rúhači, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, neláskaví, neľútostní, ohovárači, nezdržanliví, bezohľadní, bez lásky k dobru, zradcovia, nerozvážni, vystatovační, viac milujúci rozkoše ako Boha. Budú mať výzor pobožnosti, ale jej moc budú popierať“ (2 Tim 3,1-5). „Duch však výslovne hovorí, že v posledných časoch odpadnú niektorí od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a náuk démonov“ (1 Tim 4,1). Satan bude pôsobiť „so všetkou mocou, znameniami a lživými zázrakmi“. Ľudia, ktorí „neprijali lásku k pravde, aby boli spasení“, budú ponechaní, „aby verili lži“ (2 Tes 2,9-11). Takýto duchovný úpadok prinesie rovnaké ovocie, aké splodil v prvých storočiach.

Niektorí ľudia pokladajú veľkú odlišnosť vyznaní medzi protestantskými cirkvami za istý dôkaz, že zjednotenie týchto cirkví nie je možné. V protestantských cirkvách však už roky možno pozorovať silnú a stále vzrastajúcu snahu o zjednotenie na základe spoločných vieroučných bodov. Na dosiahnutie takejto jednoty by bolo (320) nevyhnutne treba nespomínať a zabudnúť na zjavne odlišné vieroučné zásady, aj keby z biblického hľadiska šlo o články viery krajne dôležité.

Karol Beecher, významný americký kazateľ, vo svojej kázni z roku 1846 povedal, že duchovenstvo „evanjelikálnych protestantských cirkví“ je „od samého začiatku pod silným tlakom obyčajného ľudského strachu; žije, pracuje a dýcha v celkom skazenom prostredí a každú chvíľu sa musí podriadiť nižšej zložke svojej povahy, (444) aby nutne nehovorilo o pravde a sklonilo sa pred odpadlíckou mocou. Nebolo to podobne aj s Rímom? Neprežívame rovnaký vývoj ako rímska cirkev? Čo nás čaká? Ďalší všeobecný koncil. Svetové cirkevné zhromaždenie. Evanjelická aliancia a všeobecné jednotné vyznanie viery“. (Ch. Beecher, The Bible a Sufficiend Creed, kázeň z r. 1846). Ak sa toto uskutoční, bude už chýbať len krok na presadenie úplnej jednoty násilím.

Keď sa popredné cirkvi v Spojených štátoch zjednotia v rovnakých vieroučných bodoch a ovplyvnia štát, aby presadil ich nariadenie a podporil ich ustanovenie, protestantská Amerika vytvorí obraz rímskej cirkevnej vlády, čoho nevyhnutným dôsledkom bude potrestanie všetkých, ktorí sa nepodvolia.

Dvojrohá šelma „pôsobí, že všetci – malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i otroci – dali si znak na pravú ruku alebo na čelo, aby nemohol kupovať ani predávať nikto, kto nemá ako znak meno šelmy, alebo číslo jej mena“ (Zj 13,16.17). Tretí anjel varuje: „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu.“ „Šelma“, o ktorej je tu zmienka a ktorú na podnet dvojrohej šelmy treba uctievať, je šelma prvá, podobná leopardovi z 13. kapitoly Zjavenia, teda cirkevný represívny systém. „Obraz šelmy“ predstavuje tú formu odpadlíckeho protestantizmu, ktorá vznikne, keď protestantské cirkvi budú vyžadovať pomoc od štátu na presadenie svojho vierovyznania. Zostáva ešte objasniť výraz „znamenie šelmy“.

Proroctvo varuje pred uctievaním šelmy a jej obrazu a hovorí: „V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,12). Z predstavy protikladu tých, čo zachovávajú Božie prikázania a tých, ktorí uctievajú šelmu, jej obraz a prijímajú jej znamenie, vyplýva, že zachovávanie Božieho zákona na jednej strane (445) a jeho prestupovanie na strane druhej sú jediné kritériá, ktoré odlišujú ctiteľov Boha od ctiteľov šelmy.

Zvláštnym poznávacím znamením šelmy a jej obrazu je prestupovanie Božích prikázaní. O malom rohu prorok Daniel napísal: (321) „Bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon“ (Dan 7,25). Tú istú mocnosť označuje apoštol Pavol slovami „človek neprávosti“, ktorý sa bude vyvyšovať nad Boha. Jedno proroctvo teda dopÍňa druhé. Cirkevný mocenský systém sa mohol vyvyšovať nad Boha len tým, že zmenil Boží zákon. Kto bude vedome zachovávať takto zmenený zákon, bude vzdávať najvyššiu poctu moci, ktorá zmenu uskutočnila. Poslúchať takto mocensky zmenený zákon bude znamením cirkevnej vrchnosti.

Tento mocenský cirkevný systém sa pokúsil zmeniť Boží zákon. Druhé prikázanie, ktoré zakazuje uctievať obrazy a sochy, zo zákona vypustil a štvrté prikázanie zmenil tak, že nariaďuje zachovávať prvý deň týždňa, nedeľu, namiesto siedmeho dňa, soboty. Obhajcovia zmien však tvrdia, že druhé prikázanie vypustili preto, lebo je už obsiahnuté v prvom prikázaní, a teda je zbytočné. Všetkých chcú presvedčiť, že zákon vykladajú presne tak, ako chcel Boh, aby sme mu rozumeli. Podľa nich predsa nemôže ísť o zmenu, ktorú predpovedal prorok. Prorok však hovorí o úmyselnej, zámernej zmene: „Bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákony.“ Zmena štvrtého prikázania zodpovedá presnej prorockej formulácii. Takú zmenu uskutočnila jedine rímska cirkev. Tým sa cirkevná moc zjavne povýšila nad Boha.

Praví ctitelia Boha sa budú vyznačovať najmä zachovávaním štvrtého prikázania, pretože je znamením Božej stvoriteľskej moci a svedectvom, že Boh má oprávnený nárok, aby ho človek uctieval. Ctiteľov šelmy však bude odlišovať snaha odstrániť túto spomienku na Stvoriteľa a namiesto nej budú vyvyšovať ustanovenie cirkvi, ktorá práve v otázke nedele začala ako prvá presadzovať svoje odvážne požiadavky (446) (pozri Dodatok č. 34) a prvýkrát požiadala štátnu moc o podporu, aby vynútila zachovávanie nedele ako „dňa Pánovho“. Keď Písmo hovorí o „Pánovom dni“, vždy hovorí o sobote, nikdy nie o nedeli. Ježiš Kristus povedal: „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ (Mar 2,28). Štvrté prikázanie hovorí: „Siedmy deň je sobota Hospodina.“ Ústami proroka Izaiáša Hospodin označuje sobotu ako „môj svätý deň“ (Iz 58,13).

Často opakované tvrdenie, že sobotu zmenil Ježiš Kristus, vyvracajú jeho vlastné slová. Pán Ježiš v Reči na vrchu povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Amen, vravím vám: Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude označený za najmenšieho (322) v nebeskom kráľovstve. Kto ich však bude zachovávať a učiť, bude označený za veľkého v nebeskom kráľovstve“ (Mat 5,17-19).

Protestanti všeobecne uznávajú, že Písmo nedáva oprávnenie na zmenu soboty. Jednoznačne to priznáva tlač amerických spoločností „American Tract Society“ a „American Sunday School Union“. V jednej z ich publikácii je priznanie, že „Nová zmluva nikdy výslovne neprikazuje zachovávanie nedele, prvého dňa týždňa, ani neurčuje zásady, ktoré sa k nej vzťahujú“ (George Elliott, The Abiding Sabbath, str. 184).

V inej protestantskej publikácii čítame: „Do Kristovej smrti nedošlo k nijakej zmene dňa odpočinku“ a „z novozmluvného textu je zrejmé, že apoštolovia nevydali výslovný príkaz, aby siedmy deň, sobota, bol zrušený a mal sa zachovávať prvý deň týždňa“ (A. E. Waffle, The Lord's Day, str. 186-188).

Rímski katolíci priznávajú, že sobotu zmenila ich cirkev a vyhlasujú, že protestanti (447) zachovávaním nedele uznávajú autoritu rímskej cirkvi. V Katolíckom katechizme kresťanského náboženstva sa v odpovedi na otázku, ktorý deň sa má zachovávať podľa štvrtého prikázania, hovorí: „Podľa Starej zmluvy bola sviatočným dňom sobota, no cirkev, poučená Ježišom Kristom a riadená Božím Duchom, nahradila sobotu nedeľou, a preto svätíme prvý a nie siedmy deň. Nedeľa teraz nahrádza deň Pánov, a Pánovým dňom je.“

Na dôkaz autority rímskej cirkvi uvádzajú katolícki pisatelia „práve preloženie odpočinku zo soboty na nedeľu, čomu sa podrobujú aj protestanti;. pretože zachovávaním nedele uznávajú autoritu cirkvi ustanovovať sviatky a ich nezachovávanie považujú za hriech“ (H. Tuberville, An Abridgment of the Christian Doctrine, str. 58). Čím iným je teda zmena soboty než znamením či znakom moci rímskej cirkvi – „znakom šelmy“?

Rímska cirkev sa nevzdala svojich nárokov na pozemskú vládu. Ak svet a protestantské cirkvi prijímajú deň odpočinku ustanovený touto cirkvou a odmietajú biblickú sobotu, tým vlastne uznávajú jej mocenské nároky. Práve tým, že sa odvolávajú na tradíciu alebo na autoritu cirkevných otcov, popierajú tú zásadu, ktorá ich oddeľuje od Ríma, že totiž „Písmo, len Písmo je pravidlom viery a života protestantov“. Katolíci sa môžu len diviť, ako sa tieto cirkvi samy klamú a úmyselne si zatvárajú oči pred skutočnosťou. Keď hnutie, ktoré sa snaží presadiť povinné zachovávanie nedele, nachádza kladnú ozvenu, môže sa radovať a dúfať, že časom sa možno celý protestantský svet vráti pod zástavu rímskej cirkvi. (323)

Katolíci hovoria, že „protestanti zachovávaním nedele uznávajú, aj keď proti svojej vôli, autoritu katolíckej cirkvi“ (Msgr. Segur, Plain Talk About the Protestantism of Today, str. 213). Keď si protestantské cirkvi vynucujú zachovávanie nedele, nútia vlastne uctievať mocenský systém cirkvi. (448) Kto pozná požiadavku štvrtého prikázania, a napriek tomu sa rozhodne namiesto prvého dňa odpočinku uctievať falošný deň odpočinku, potom uctieva moc, ktorá ho ustanovila. Tým, že cirkvi vynucujú náboženskú povinnosť prostredníctvom štátnej moci, vytvárajú šelme obraz. Preto vynútené zachovávanie nedele v Spojených štátoch bude vynúteným uctievaním šelmy a jej obrazu.

Kresťania však v minulosti zachovávali nedeľu v predstave, že zachovávajú biblický deň odpočinku. Aj dnes sú ešte v každej cirkvi, rímskokatolícku nevynímajúc, kresťania, ktorí úprimne veria, že nedeľa je Bohom ustanovený deň odpočinku. Boh prijíma ich úprimnosť a poctivosť. Keď sa však bude zachovávanie nedele vynucovať zákonom a svet bude oboznámený so záväznosťou soboty – pravého dňa odpočinku – potom každý kto prestúpi Božie prikázanie a skôr poslúchne príkaz Ríma než Boha, vzdá poctu pápežskému systému. Bude uctievať rímsku autoritu a moc, ktorá svojím nariadením vynútila zachovávanie nedele. Bude teda uctievať „šelmu a jej obraz“. Keď ľudia odmietnu ustanovenie, o ktorom Boh povedal, že je znamením jeho moci a namiesto neho budú uctievať to, čo Rím pokladá za znamenie svojej zvrchovanosti, prijmú tým znamenie oddanosti tej moci, ktorú Písmo nazýva šelmou – dostanú teda „znak šelmy“. Keď bude táto otázka ľuďom objasnená a oni sa budú musieť rozhodnúť medzi Božími prikázaniami a príkazmi ľudskými, vtedy tí, čo sa rozhodnú pre ľudskú autoritu, dostanú „znak šelmy“.

Tretí anjel zo 14. kapitoly Zjavenia prináša najvážnejšie varovanie, aké Boh kedy ľuďom poslal. Musí to byť závažný hriech, keď vyvoláva Boží hnev bez milosti. Ľudia nemajú zostať v neistote o tejto významnej otázke. Pred týmto závažným hriechom bude svet varovaný, skôr než naň dopadnú Božie súdy, aby sa všetci ľudia dozvedeli o príčine Božieho súdu, aby mali možnosť uniknúť mu. (449) Podľa proroctva prvý anjel prinesie svoje posolstvo „každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“. Varovanie tretieho anjela, ktoré je posledným z troch posolstiev, bude svetu rovnako oznámené. V proroctve čítame, že posolstvo bude mohutným hlasom zvestovať anjel letiaci prostriedkom nebeskej klenby a obráti na seba pozornosť celého sveta. (324)

V závere odvekého zápasu medzi dobrom a zlom sa celé kresťanstvo rozdelí na dve skupiny: jednu budú tvoriť tí, čo zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša a v druhej budú tí, čo uctievajú šelmu, jej obraz a prijímajú jej znak. Keď sa cirkevná moc spojí so štátnou mocou, aby spolu donútili „malých i veľkých, bohatých i chudobných, slobodných i otrokov“ (Zj 13,16) prijať „znak šelmy“, Boží ľud obstojí a toto znamenie neprijme. Prorok na ostrove Patmos videl „sklenené more... a tí, čo zvíťazili nad šelmou i nad jej obrazom a nad číslom jej mena, stáli na sklenenom mori. Mali Božie citary a spievali pieseň Božieho služobníka Mojžiša a pieseň Baránkovu“ (Zj 15,2.3). (325) (450)

Sobota bola posvätená pri stvorení. Keďže bola určená pre blaho človeka, jej pôvod siaha do doby, „keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Jób 38,7). Na svete vládol pokoj, lebo zem bola v súlade s nebom. „A Boh videl všetko, čo utvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (1 Moj 1,31). Nad dokončeným dielom potom radostne odpočinul.

Pretože Boh v sobotu odpočinul, „požehnal siedmy deň a posvätil ho“ (1 Moj 2,3) – oddelil ho pre svätý účel. Dal ho Adamovi ako deň odpočinku. Stal sa pamätníkom stvoriteľského diela, a tým aj znamením Božej moci a lásky. Písmo hovorí: „Pamiatku spravil svojím divným skutkom. Hospodin milostivý je a milosrdný“ (Ž 111,4). „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a Božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20).

Všetko bolo stvorené skrze Božieho Syna. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1,1-3). A keďže sobota je pamätníkom stvoriteľského diela, je aj znamením Kristovej lásky a moci.

Sobota nám pripomína prírodu a privádza nás do spoločenstva so Stvoriteľom. Zo spevu vtáctva, šumenia stromov a hudby morských vĺn smieme počuť hlas toho, (281) ktorý sa onoho dňa v osviežujúcej pohode raja zhováral s Adamom. Pozorovanie jeho moci v prírode môže človeka potešiť, pretože stvoriteľské slovo na začiatku dodnes životodarne oslovuje človeka. Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo, zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,6).

Práve táto myšlienka vyvolala žalmistov chválospev:

„Potešil si ma, Hospodine, svojimi skutkami,
plesám nad dielami tvojich rúk.
Aké veľkolepé sú tvoje diela, Hospodine,
aké prehlboké tvoje myšlienky!“ (Ž 92,5.6)

Duch Svätý oznamuje ústami proroka Izaiáša: „Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu mu dáte? Neviete to? Nepočuli ste to? Nebolo vám to zvestované od začiatku? Nepochopili ste založenie zeme? Ten, ktorý tróni nad obvodom zeme, kým jej obyvatelia sú len (189) ako kobylky – ten, ktorý rozvíňa nebesá ako závoj a rozprestiera ich ako stan na bývanie..., komu ma teda pripodobníte? Komu sa budem rovnať? – vraví Svätý. Zdvihnite vozvýš svoje oči a viďte, kto to stvoril! Ten, ktorý vyvádza ich voje podľa počtu, všetkých oslovuje menom; pred Premocným a Presilným nechýba ani jeden. Prečo hovoríš, Jákob, a vravíš, Izrael: Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu? Nevieš to, nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, jeho múdrosť nemožno vystihnúť. Ustatému dáva silu a rozhojňuje (282) moc bezvládneho.“ „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti a podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“ „Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť, všetky končiny zeme, lebo ja som Boh a iného nieto“ (Iz 40,18-29; 41,10; 45,22). Sobota mala stále pripomínať túto ozvenu prírody. O posvätení svojich sobôt Pán povedal Izraelcom: „Sväťte moje soboty, a budú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som Hospodin, váš Boh“ (Ez 20,20).

Sobota bola súčasťou sinajského zákona; nebola tu však prvýkrát označená za deň odpočinku. Izraelci poznali tento deň dávno pred príchodom k Sinaju. Zachovávali ju totiž už cestou k tomuto vrchu. Keď ju niektorí znesvätili, Hospodin ich pokarhal: „Dokedy sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony?“ (2 Moj 16,28).

Sobota nebola určená len pre Židov, ale pre celý svet. Človek ju poznal v raji a spolu s inými príkazmi Desatora má trvalú záväznosť. O zákone, ktorého časťou je i štvrté prikázanie, Kristus hovorí: „Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmenko a ani jediná čiarka zo zákona“ (Mat 5,18). Dokiaľ budú nebesá a zem, sobota bude stále znamením Stvoriteľovej moci. A keď na zemi opäť rozkvitne raj, posvätený deň Božieho odpočinku bude v úcte všetkých ľudí pod slnkom. „Od soboty do soboty bude prichádzať každé telo, aby sa klaňalo predo mnou, hovorí Hospodin“ (Iz 66,23).

Nijakým iným ustanovením, ktoré bolo zverené Židom, sa tento ľud nelíšil od okolitých národov ako práve sobotou. Boh chcel, aby sa jej zachovávaním stali aj jeho zvláštnymi ctiteľmi. Sobota im mala byť znamením odluky od modloslužby a pojivom s pravým Bohom. No ak ľudia chcú zachovávať sobotu vo svätosti, musia byť sami posvätení. Keď Izraelci dostali príkaz: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil“, Hospodin im tiež povedal: „Budete mi svätými ľuďmi“ (2 Moj 20,8; ROH 2 Moj 22,31; ECAV 2 Moj 22,30). Len tak mohla mať sobota pre Izrael skutočný zmysel bohoslužobného znamenia. (190)

Keď sa Židia odvrátili od Boha a prestali si vierou privlastňovať Kristovu spravodlivosť, sobota pre nich stratila svoj zmysel. Satanovi šlo o vlastnú slávu a odvrátenie ľudí od Krista. Všemožne sa snažil sobotu odstrániť, lebo je znamením (283) Kristovej moci. Židovskí vodcovia výdatne podporili satanov zámer, keď Boží deň odpočinku zaťažili svojimi náročnými požiadavkami. V Kristovej dobe bola sobota tak znevážená, že jej zachovávanie svedčilo skôr o ľudskom sebectve a zvôli než o povahe láskavého nebeského Otca. Rabíni vlastne predstavovali Boha ako zákonodarcu, ktorého príkazy ľudia nemôžu plniť. Viedli ľudí k tomu, aby Boha pokladali za tyrana, a utvrdzovali ich v predstave, že zachovávanie soboty podľa jeho požiadaviek len podnecuje ľudskú tvrdosť a krutosť. Kristovou úlohou bolo odstrániť tieto falošné predstavy. Kristus ani zdaním nevyhovel ich požiadavkám, ale sobotu zachovával podľa príkazu Božieho zákona napriek tomu, že rabíni ho stíhali bezohľadnou nenávisťou.

Keď sa raz v sobotu Spasiteľ so svojimi učeníkmi vracal z miesta modlitby, cesta ich viedla poľom dozrievajúceho obilia. Ježiš im duchovne slúžil do neskorej hodiny, a keď prechádzali popri obilí, učeníci začali jesť z odtrhnutých klasov vymrvené zrno. V ktorýkoľvek iný deň by to nebudilo nijakú pozornosť, lebo ktokoľvek prechádzal obilným poľom či sadom alebo vinicou, mohol si ovocie voľne odtrhnúť a zjesť (5 Moj 23.24.25), ale v sobotu sa to pokladalo za znesvätenie dňa odpočinku. Nielenže trhanie klasov sa považovalo za určitý spôsob žatvy, ale aj vymrvenie zrna v dlani sa počítalo za mlátenie obilia. Podľa náhľadu rabínov šlo teda o dvojaký prečin.

Špehovia to hneď oznámili Ježišovi: „Pozri, tvoji učeníci robia to, čo nie je dovolené robiť v sobotu“ (Mat 12,2).

Keď bol Ježiš obvinený z prestupovania soboty pri Bethezde, obhajoval sa poukazom na Božie synovstvo i vyhlásením, že koná v súlade so svojím Otcom. Keď boli napadnutí jeho učeníci, pripomínal (284) žalobcom starozmluvné príklady tých, čo v Božej službe v sobotu tiež niečo urobili.

Židovskí učitelia sa chválili znalosťou Písma a Spasiteľ im svojou odpoveďou karhavo naznačil ich neznalosť posvätných predpisov. Povedal: „Či ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu, vzal a jedol predkladané chleby ..., hoci ich nemal jesť nik okrem kňazov.“ „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ „Alebo či ste nečítali v zákone, že v sobotu kňazi v chráme znesväcujú sobotu a sú bez viny? Vravím vám však: Tu je niečo väčšie ako chrám ..., veď Syn človeka je Pánom nad sobotou“ (Luk 6,3.4; Mar 2,27.28; Mat 12,5-7). (191)

Ak bolo správne, že Dávid utíšil svoj hlad tým, že jedol z chleba, ktorý bol oddelený pre svätú službu, tak bolo správne aj to, že učeníci získali svoju potravu trhaním klasov, hoci to bolo v hodinách sobotných. Okrem toho kňazi vykonávali v chráme oveľa väčšiu prácu v sobotu než v iné dni. Tá istá práca v svetskom povolaní by bola hriechom. Kňazi vykonávali obrady, ktoré ukazovali na Kristovu vykupiteľskú moc, a ich práca bola v súlade s cieľom soboty. Teraz však prišiel sám Kristus. Učeníci ako Kristovi spolupracovníci boli v Božej službe, a všetko, čo bolo nutné vykonať v záujme tohto diela, mohlo sa vykonať aj v sobotu.

Kristus chcel poučiť svojich učeníkov i nepriateľov, že službu Bohu treba uprednostniť. Zmyslom Božieho diela na svete je vykúpenie človeka; preto čokoľvek pripadne na sobotu v záujme tohto diela, je v súlade s prikázaním o sobote. Svoje tvrdenie Ježiš korunoval vyhlásením, že sám je „Pánom soboty“, teda tým, kto je nad všetkými otáznikmi i nad všetkými zákonmi. Tento večný Sudca zbavil učeníkov viny, keď poukázal na samotné ustanovenia, z prestupovania ktorých boli obvinení.

Ježiš sa neuspokojil pokarhaním svojich nepriateľov. Vyhlásil, že vo svojej slepote nepochopili účel soboty. Povedal: „Keby ste boli pochopili, čo znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obeť, neboli by ste odsúdili nevinných“ (Mat 12,7). Mnohými bezduchými obradmi nahrádzali (285) nedostatok rýdzej poctivosti a súcitnej lásky, ktorá vždy bude znamením pravého Božieho ctiteľa.

Kristus znova opakoval pravdu, že obete samy osebe nemajú nijakú cenu. Sú len prostriedkom, nie cieľom. Ich zámerom bolo usmerňovať ľudí k Spasiteľovi, a tým ich privádzať do súladu s Bohom. Boh si cení službu lásky. Ak toto chýba, potom všetky obrady pokladá za ohavnosť. Podobne je to aj so sobotou. Jej cieľom bolo priviesť človeka do spoločenstva s Bohom; keď však myseľ človeka bola zaujatá únavnými obradmi, účel soboty bol zmarený. Iba vonkajšie zachovávanie dňa odpočinku bolo jej výsmechom.

Pri inej príležitosti Ježiš vošiel v sobotu do synagógy a videl človeka s uschnutou rukou. Farizeji boli zvedaví, čo urobí. Spasiteľ vedel, že ak chorého uzdraví v sobotu, budú ho pokladať za priestupníka; no aj tak neváhal boriť hrádzu požiadaviek, ktoré znemožňovali zachovávanie soboty. Ježiš vyzval trpiteľa, aby pristúpil, a potom sa spýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ (Mar 3,4). Židia mali pravidlo, že zanedbanie príležitosti vykonať dobrý skutok znamená spáchať zlo; nezachrániť život znamená zabiť ho. Ježiš tu presvedčil rabínov ich vlastným (192) učením. „Ale oni mlčali, s hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: Vystri ruku! A on ju vystrel a ruka mu ozdravela“ (Mar 3,4.5).

Na otázku: „Slobodno uzdravovať v sobotu?“ Ježiš odpovedal: „Nájde sa medzi vami človek, ktorý má jedinú ovcu a tá mu v sobotu spadne do jamy, či ju nechytí a nevytiahne? O koľko je človek cennejší ako ovca! To znamená, že v sobotu je dovolené dobre robiť“ (Mat 12,10-12).

Špehovia sa neodvážili odpovedať Kristovi v prítomnosti zástupu z obavy, aby sa nedostali do ťažkostí. Vedeli, že Ježiš hovorí pravdu. Radšej nechali človeka trpieť, než aby dovolili prestúpiť vlastné tradície; ochotne však zachraňovali zviera, ak by mal vlastník utrpieť škodu. Prejavovali teda väčšiu starostlivosť o nemú tvár než o človeka stvoreného na Boží obraz. To je príznačné pre každé falošné náboženstvo. Začína sa v ľudskej túžbe prevýšiť Boha, pritom však ponižuje človeka (286) pod úroveň zvieraťa. Každé náboženstvo, ktoré bojuje proti Božej zvrchovanosti, olupuje človeka o slávu, ktorú mal pri stvorení a ktorú mu Kristus vracia. Každé falošné náboženstvo učí svojich stúpencov zanedbávať potreby človeka, jeho utrpenie a práva. Evanjelium vysoko cení človeka, pokladá ho za Kristovo vlastníctvo, vykúpené jeho krvou, a prikazuje láskavý ohľad na potreby a utrpenie človeka. Pán hovorí: „Človeka urobím vzácnejším ako rýdze zlato a ľudí ako zlato ofírske“ (Iz 13,12).

Keď sa Ježiš spýtal farizejov, či slobodno v sobotu urobiť niečo dobré, alebo zlé, zachrániť život, či zahubiť, nastavil vlastne zrkadlo ich bezbožným zámerom. Kým oni ho stíhali prudkou nenávisťou, zatiaľ on zachraňoval život tisícom a prinášal im šťastie. Bolo lepšie zabiť v sobotu, ako sa o to usilovali sami, než uzdraviť trpiaceho, ako to urobil on? Bolo spravodlivejšie premýšľať vo svätý Boží deň o vražde, než skutkami milosrdenstva šíriť lásku ku všetkým ľuďom?

Uzdravením uschnutej ruky Ježiš zavrhol obyčaje Židov, ale nijako sa nedotkol štvrtého prikázania Božieho zákona. Vyhlásil: „V sobotu je dovolené dobre robiť“ (Mat 12,12). Odstránením nezmyselných židovských obmedzení Ježiš vyzdvihol vážnosť soboty, zatiaľ čo jeho žalobci Boží svätý deň znesväcovali.

Tí, čo tvrdia, že Kristus zrušil zákon, učia aj to, že zrušil sobotu a učeníkom dovolil to isté. Takí ľudia zaujímajú vlastne stanovisko malicherných Židov. Tým odporujú svedectvu samého Krista, ktorý vyhlásil: „Ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Ján 15,10). Ani Spasiteľ ani jeho nasledovníci neprestúpili zákon o sobote. Kristus bol živým predstaviteľom zákona. Vo svojom (193) živote neprestúpil nijaký z jeho svätých príkazov. Pri pohľade na zástup svedkov, ktorí ho chceli odsúdiť, mohol s úplnou istotou povedať: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (Ján 8,46).

Spasiteľ neprišiel rušiť výroky patriarchov a prorokov, lebo on sám hovoril ústami týchto predstaviteľov. Všetky pravdy Božieho slova pochádzajú od neho. Tieto prevzácne drahokamy sa však dostali do nesprávneho rámca. Ich prevzácne svetlo bolo zneužité na podporu bludu. Boh chcel, aby sa (287) z bludného zarámovania dostali do rámca pravdy. To mohla uskutočniť len Božia ruka. Pravda spojená s bludom slúžila nepriateľovi Boha i človeka. Kristus jej dal taký súvis, v ktorom by najlepšie oslávila Boha a pomáhala pri záchrane ľudstva.

Ježiš povedal: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mar 2,28). Božie ustanovenia sú pre blaho ľudstva. „To všetko je pre vás“ (2 Kor 4,15). „Veď všetko je vaše: či Pavel alebo Apolo, Kéfas, svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3,21-23). Boh dal svojmu ľudu zákon Desatora, ktorého časťou je aj príkaz o sobote, ako požehnanie. Mojžiš povedal: „Hospodin nám prikázal plniť všetky tieto ustanovenia, báť sa Hospodina, nášho Boha, aby sa nám dobre viedlo po všetky dni, aby nás zachoval nažive“ (5 Moj 6,24). Ústami žalmistu Izrael dostal odkaz: „S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred neho s plesaním! Vedzte, že Hospodin je Boh: On utvoril nás, jeho sme, jeho ľud, ovce jeho pastvy. Vchádzajte s vďakou do jeho brán a s chválospevom do jeho nádvorí; ďakujte mu a dobrorečte jeho menu“ (Ž 100,2-4). O všetkých, ktorí „zachovávajú sobotu, aby ju nepoškvrňovali“, Pán hovorí: „Zavediem na svoj svätý vrch a rozradostním ich vo svojom dome modlitby“ (Iz 56,6.7).

„A tak je Syn človeka Pánom aj nad sobotou“ (Mar 2,28). Tieto slová sú plné poučenia a útechy, pretože sobota bola ustanovená pre človeka, je dňom Pánovým. Patrí Kristovi, lebo „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1,3). Keďže on je pôvodcom všetkého, je pôvodcom aj soboty. On ju oddelil ako pamätník stvoriteľského diela. Ona odkazuje na neho ako na Stvoriteľa a Posvätiteľa. Zvestuje, že ten, ktorý stvoril všetky veci na nebi i na zemi a ktorý udržuje všetko, je hlavou cirkvi a jeho mocou sme zmierení s Bohom. Keď hovoril o Izraelovi, povedal: „Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi, aby vedeli, že ja som Hospodin, ktorý ich posväcuje“ (Ez 20,12). Sobota je teda znamením Kristovej posväcujúcej moci. Patrí všetkým, ktorých (194) Kristus posväcuje. Sobota ako znamenie jeho posväcujúcej moci patrí všetkým, čo sa skrze Krista stávajú časťou Božieho Izraela. (288)

Pán hovorí: „Ak odvrátiš svoju nohu od soboty, aby si nerobil to, čo sa tebe ľúbi, v deň mojej svätosti, ale nazveš sobotu rozkošou ..., vtedy budeš mať rozkoš v Hospodinovi“ (Iz 58,13.14). Sobota bude rozkošou všetkým, čo ju prijímajú ako znamenie Kristovej stvoriteľskej a vykupiteľskej moci. Keďže v nej vidia Krista, majú vlastne „rozkoš“ v ňom. Sobota ich upozorňuje na dielo stvorenia ako na dôkaz jeho spásnej moci. Sobota pripomína stratený pokoj raja a hovorí o obnovenom pokoji skrze Spasiteľa. Celá príroda je ozvenou jeho pozvania: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mat 11,28). (195) (289)

1 den tyždna to je nedeľa-vskresenie Krista
6 den tyžna piatok -ukrižovanie
7 den tyžna SOBOTA- Odpočival Ježiš v hrobe podla Prikazania.Luk 23,56 * A navrátiac sa nahotovily voňavých vecí i mastí. Ale cez sobotu odpočívaly podľa prikázania

Mili Gregorios,z zvojich člankov som usudil že Zakon-10Božich prikazani prestali platit smrťou Ježiša Krista?

Keďže mravný zákon Desatora je výrazom Božej povahy, jeho zásady nemajú len dočasnú či situačnú, ale absolútnu, nepremennú a trvalú platnosť pre ľudstvo. Kresťania po celé stáročia neochvejne zastávali večnú platnosť Božieho zákona, dôrazne potvrdzovali jeho trvalú záväznosť. 15

Zákon pred Sínajom. Zákon existoval skôr, než Boh dal Izraelovi Desatoro, inak by v predsínajskom období nebolo hriechu, pretože „hriech je predsa prestúpením zákona“. (1 Ján 3,4) Dôkazom existencie zákona už pred stvorením je skutočnosť, že Lucifer a jeho anjeli zhrešili. (2 Pet 2,4)

Boh pri stvorení Adama a Evy na svoj obraz vštepil mravné zásady zákona do ich mysle, takže celkom prirodzene konali jeho vôľu. Hriech prišiel do spoločnosti práve prestúpením Božích zásad. (Pozri Rim 5,12.)

Boh neskôr povedal o Abrahámovi: „Poslúchol môj hlas a zachoval moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ (1 Moj 26,4.5) Mojžiš poúčal ľud o Božích ustanoveniach a zákonoch pred Sínajom. (2 Moj 16; 18,16) Pri čítaní knihy Genesis poznávame, že Desatoro bolo dobre známe už pred Sínajom. Z tejto knihy je zrejmé, že ľudia si dávno predtým, než Boh vydal Desatoro, uvedomovali, že skutky, ktoré zakázal, sú zlé. 16 Z tohto všeobecného chápania mravného zákona vyplýva, že Boh sa postaral o to, aby ľudia poznali Desatoro.

Zákon pri Sínaji. Izraelci žili počas dlhého otroctva v Egypte v modloslužobnom a mravne skazenom prostredí, medzi ľudom, ktorý nepoznal pravého Boha. (2 Moj 5,2) V dôsledku toho mali len nedokonalú predstavu o Božej svätosti, čistote a mravných zásadách. Ich zotročenie im neumožňovalo bohoslužbu. (239)

Keď v zúfalstve volali o pomoc, Boh bral ohľad na svoju zmluvu s Abrahámom a rozhodol sa vyslobodiť ich zo „železnej pece“ (5 Moj 4,20) a uviesť do krajiny, kde mohli „ostríhať jeho ustanovenia a zachovávať jeho zákony“. (Ž 105,43-45)

Po vyslobodení ich doviedol k vrchu Sínaj, aby im dal mravný zákon, t.j. normu Božej vlády, a obradné zákony, ktoré ich mali poúčať o ceste spásy prostredníctvom zmierujúcej obete Spasiteľa. Boh teda pri Sínaji dal zákon priamo, jasne a jednoducho „pre prestúpenia“, (Gal 3,19) „aby sa tak hriech tým prikázaním stal nadmieru hriešnym“. (Rim 7,13) Izraelci si začali uvedomovať svoje prestúpenia, poznávať svoju bezmocnosť a uznávať potrebu spásy len preto, že do stredu ich pozornosti sa dostal Boží mravný zákon.

Zákon pred Kristovým návratom. Písmo jasne hovorí, že Boží zákon je terčom satanovho útoku a že jeho boj proti nebu vyvrcholí práve pred druhým adventom. Proroctvo naznačuje, že satan zvedie väčšinu ľudstva k neposlušnosti voči Bohu. (Zj 12,9) Bude pôsobiť prostredníctvom moci „šelmy“, pozornosť sveta obráti na šelmu, nie na Boha. (Zj 13,3; pozri 12. kapitolu tejto knihy)

1. Útok na zákon. Siedma kapitola Danielovho proroctva predstavuje tú istú moc pod názvom „malý roh“. V tejto kapitole čítame o štyroch veľkých šelmách, ktoré od Kristových čias biblickí komentátori stotožňovali so svetovými mocnosťami Babylona, Médsko-Perzska, Grécka a Ríma. Desať rohov štvrtej šelmy predstavuje rozdelenie Rímskej ríše v čase jej rozpadu (rok 476 po Kr.). 17

Danielovo videnie sa sústreďuje na „malý roh“, strašnú a rúhavú moc, ktorá povstala medzi desiatimi rohmi, a predstavuje vznik desivej mocnosti po rozpade Rímskej ríše. Táto mocnosť sa vynasnaží zmeniť Boží zákon (Dan 7,25) a potrvá až do Kristovho príchodu. (Pozri 19. kapitolu tejto knihy.) Tento útok je sám osebe dôkazom trvalého významu zákona v pláne spasenia. Videnie končí opätovným ubezpečením Božieho ľudu, že táto moc v snahe odstrániť zákon neuspeje, pretože Boží súd dopadne na „malý roh“ a zničí ho. (Dan 7,11.26-28)

2. Svätí obhajujú zákon. Poslušnosť je príznakom svätých, ktorí očakávajú druhý advent. V konečnom spore sa rozhodnú podporiť Boží zákon. Písmo o nich hovorí: „Zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježišovo“ (Zj 12,17; 14,12) a trpezlivo očakávajú Kristov návrat.

Títo ľudia počas prípravy na druhý advent zvestujú evanjelium a vyzývajú ostatných, aby uctievali Boha ako Stvoriteľa. (Zj 14,6.7) Tí, čo uctievajú Boha v láske, budú ho poslúchať. Ján hovorí: „To je láska k Bohu, aby sme zachovávali jeho prikázania a jeho prikázania nie sú ťažké.“ (1 Ján 5,3)

3. Božie súdy a zákon. Boží súd v siedmich posledných ranách nad (240) neposlušnými začína od chrámu „stánku svedectva“ na nebi. (Zj 15,5) Izrael dobre poznal výraz stánok svedectva, označoval totiž Mojžišov svätostánok. (4 Moj 1,50.53; ROH 4 Moj 17,8; ECAV 4 Moj 17,23; 4 Moj 18,2) Toto pomenovanie dostal preto, že vo svätostánku bola umiestnená „truhla svedectva“, (2 Moj 26,34) v ktorej boli „dve dosky svedectva“. (2 Moj 31,18) Desatoro je teda „svedectvom“ – svedectvom o Božej vôli. (2 Moj 34,28.29)

V Zjavení 15,5 je zmienka o „chráme stánku svedectva na nebi “. Mojžišov stánok bol len kópiou nebeského chrámu, (2 Moj 25,8.40; pozri Žid 8,1-5) slávny originál je v nebi. Skutočnosť, že záverečné súdy úzko súvisia s prestúpením Božieho zákona, svedčí o večnej platnosti Desatora.

V knihe Zjavenia čítame aj o otvorení nebeského chrámu, čím je umožnený pohľad na „truhlu zmluvy“. (Zj 11,19) Výraz truhla zmluvy označoval truhlu pozemskej svätyne, v ktorej boli dosky obsahujúce „slová zmluvy“ – Desatoro. (2 Moj 34,28; pozri 4 Moj 10,33; 5 Moj 9,9) Truhla zmluvy v nebeskom svätostánku odkazuje na slová večnej zmluvy – Desatoro. Je teda zrejmé, že čas Božích záverečných súdov, ktoré zastihnú svet, (Zj 11,18) sa týka otvorenia tohto nebeského chrámu s pohľadom na truhlu s Desatorom – čo je naozaj výstižný obraz, ktorý zvelebuje Boží zákon ako normu súdu.

Spasenie je dar milosti na základe viery, nie na základe skutkov zákona. (Ef 2,8) „Nijaké skutky zákona, nijaké úsilie, akokoľvek chvályhodné, ani nijaké dobré skutky – či ich je veľa alebo málo, či sú obetné alebo neobetné – nemôžu ospravedlniť hriešnika.“ (Tít 3,5; Rim 3,20) 18

V celom Písme možno pozorovať dokonalý súlad medzi zákonom a evanjeliom, navzájom potvrdzujú svoju platnosť.

Zákon a evanjelium pred Sínajom. Keď Adam a Eva zhrešili, dozvedeli sa, čo je vina, strach a utrpenie. (1 Moj 3,10) Boh neodpovedal na ich utrpenie tým, že by zrušil zákon, ktorý ich odsudzoval, ale ponukou evanjelia, ktoré ich uvedie do spoločenstva poslušnosti s ním.

Toto evanjelium spočívalo v zasľúbení vykúpenia prostredníctvom Spasiteľa, Semena ženy, ktoré jedného dňa príde a zvíťazí nad zlom. (1 Moj 3,15) Systém obetí, ktoré Boh prikázal, ich poúčal o dôležitej pravde o zmierení, že totiž odpustenie možno získať len preliatím krvi – prostredníctvom Spasiteľovej smrti. Na základe viery, že obetné zviera predstavuje Spasiteľovu výkupnú a zmiernu smrť, ktorú pre nich podstúpi, získali odpustenie hriechu. 19 Boli spasení milosťou.

Toto evanjelijné zasľúbenie bolo stredobodom Božej večnej zmluvy milosti ponúknutej ľudstvu. (1 Moj 12,1-3; (241) 15,4.5; 17,1-9) Úzko súviselo s poslušnosťou voči Božiemu zákonu. (1 Moj 18,18.19; 26,4.5) Zárukou Božej zmluvy bol Boží Syn, ktorý ako stredobod evanjelia bol „baránkom zabitým od založenia sveta“. (Zj 13,8) Božia milosť teda začala pôsobiť hneď, len čo Adam a Eva zhrešili. Dávid povedal: „Milosť Hospodinova je od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja..., čo jeho zmluvu zachovávajú a pamätajú na jeho príkazy, aby ich plnili.“ (Ž 103,17.18)

Zákon a evanjelium pri Sínaji. Medzi Desatorom a evanjeliom je úzky vzťah. Napríklad, úvod k zákonu sa zmieňuje o Bohu ako Vykupiteľovi. (2 Moj 20,11) Po vyhlásení Desatora Boh poučil Izraelcov, aby postavili oltár a začali prinášať obete, ktoré mali názorne pripomínať jeho spásnu milosť.

Boh dal Mojžišovi na Sínaji veľkú časť obradného zákona, ktorý sa týkal stavby svätostánku, kde Boh bude bývať uprostred svojho ľudu a stretávať sa s ním, žehnať ho a odpúšťať mu hriechy - 2 Moj 24,9 až 31,18. Toto rozšírenie jednoduchého obetného systému, ktoré existovalo už pred Sínajom, bolo symbolom Kristovej prostredníckej služby v záujme vykúpenia hriešnikov i obhajoby autority a svätosti Božieho zákona.

Božia prítomnosť sa zjavovala vo veľsvätyni (v tretej časti pozemského svätostánku) nad zľutovnicou truhly, v ktorej bolo Desatoro. Každá časť svätyňovej služby symbolizovala Spasiteľa. Krvácajúce zvieratá predstavovali jeho zmiernu smrť, ktorá vykúpi ľudstvo spod odsúdenia zákonom. (Pozri 4. a 9. kapitolu tejto knihy.)

Zatiaľ čo Desatoro bolo v truhle zmluvy, obradné príkazy a občianske smernice, ktoré dal Boh, boli zaznamenané do „knihy zákona“ položenej vedľa truhly zmluvy ako „svedectvo proti“ ľudu. (5 Moj 31,26) Kedykoľvek Izraelci zhrešili, toto „svedectvo“ odsudzovalo ich činy a dávalo presné pokyny ako sa zmieriť s Bohom. Od Sínaja až po Kristovu smrť priestupníci Desatora nachádzali nádej, odpustenie a očistenie na základe viery v evanjelium, ktoré znázorňovala svätostánková služba podľa obradného zákona.

Zákon a evanjelium po kríži. Ako mnohí kresťania postrehli, Písmo naznačuje, že zatiaľ čo Kristova smrť zrušila obradný zákon, súčasne potvrdila trvalú platnosť mravného zákona. 20 Povšimnime si dôkaz:

1. Obradný zákon. Keď Kristus zomrel, naplnil prorockú symboliku obetného systému. Predobraz sa stretol so skutočnosťou a obradný zákon sa skončil. Stáročia predtým Daniel predpovedal, že Mesiášova smrť „zastaví zábitnú i pokrmovú obeť“. (Dan 9,27; pozri 4. kapitolu tejto knihy) Keď Ježiš zomrel, chrámova opona sa nadprirodzene roztrhla na dvoje od vrchu až dolu (Mat 27,51) a naznačila koniec duchovného významu chrámových služieb. (242)

Aj keď obradný zákon plnil dôležitú úlohu pred Kristovou smrťou, v mnohom ohľade bol nedostatočný, pretože bol len „tôňou budúcich hodnôt“. (Žid 10,1) Slúžil ako dočasný zámer a zaväzoval Boží ľud dotiaľ, kým nebude „všetko napravené“, (Žid 9,10; Gal 3,19) teda do času, kým Kristus nezomrie ako pravý Boží Baránok.

Právomoc obradného zákona sa Kristovou smrťou skončila. Jeho zmierujúca obeť zabezpečila odpustenie všetkých hriechov. Tento čin „zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž“. (Kol 2,14; pozri 5 Moj 31,26) Potom už nebolo treba konať zložité obradné úkony, ktoré nijako neboli spôsobilé odstrániť hriech ani očistiť svedomie. (Žid 10,4; 9,9.14) Nebolo treba starať sa o ceremoniálne zákony s ich zložitými požiadavkami na pokrmové a nápojové obete, na slávenie rôznych sviatkov (Veľkej noci, Turíc,), novomesiacov alebo obradných sobôt, (Kol 2,16; pozri Žid 9,10) ktoré boli len „tieňom budúcich vecí“. (Kol 2,17) 21

Po Ježišovej smrti sa veriaci už nemuseli starať o tiene – t.j. predobrazy skutočnosti v Kristovi. Teraz sa mohli priamo priblížiť k Spasiteľovi, pretože „telo je Kristovo“. (Kol 2,17)

Obradný zákon sa v židovskom výklade stal priehradou medzi Židmi a ostatnými národmi. Stal sa veľkou prekážkou ich misie, ktorou mali osvietiť svet Božou slávou. Kristova smrť zrušila tento „zákon s jeho nariadeniami“ tým, že zborila „priehradný múr“ medzi pohanmi a Židmi tak, že stvorila novú rodinu veriacich zmierených „v jednom tele skrze kríž“. (Ef 2,14-16)

2. Desatoro a kríž. Zatiaľ čo Kristova smrť ukončila autoritu obradného zákona, potvrdila autoritu Desatora. Kristus odstránil zlorečenstvo zákona, čím oslobodil veriacich z jeho odsúdenia. Tým však nezrušil zákon a nedal nám slobodu prestupovať jeho prikázania. V Písme je mnoho svedeckých výrokov o trvalej platnosti zákona. Tie vyvracajú názor o zrušení Desatora.

Calvin výstižne poznamenal, že „nesmieme si predstavovať, že Kristov príchod nás vyslobodil spod autority zákona, pretože zákon je večným pravidlom nášho zbožného a svätého života a musí byť teda nezmeniteľný ako Božia spravodlivosť.“ 22

Pavel opísal vzťah medzi poslušnosťou a evanjeliom spásnej milosti. Keď vyzýval veriacich k svätému životu, nabádal ich, aby sa stali v Bohu „nástrojmi spravodlivosti. Hriech totiž nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“ (Rim 6,13.14) Kresťania zachovávajú zákon nie preto, aby tým získali spasenie – tí, čo sa o to usilujú, zistia len hlbšie zotročenie hriechom. „Dotiaľ, kým je človek pod zákonom, zostáva teda pod vládou hriechu, pretože zákon nemôže spasiť človeka, ani z odsúdenia ani z moci hriechu. Tí, čo sú pod milosťou, sú nielen vyslobodení (243) z odsúdenia, (Rim 8,1) ale dostávajú aj moc zvíťaziť. (Rim 6,4) Hriech už teda nemá vládu nad nimi.“ 23

Apoštol dodáva: „Koniec zákona je totiž Kristus, aby sa spravodlivosti dostalo každému veriacemu.“ (Rim 10,4) Každý teda, kto verí v Krista, uvedomuje si, že on je koncom zákona ako spôsobu na získanie spravodlivosti. Sami osebe sme hriešni, ale v Ježišovi Kristovi sme spravodliví pre jeho spravodlivosť, ktorá je nám pripočítaná. 24

Byť však pod milosťou nijako neznamená, že veriaci smie „zotrvať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť“. (Rim 6,1) Milosť skôr dáva moc, ktorá umožňuje poslušnosť a víťazstvo nad hriechom. „Nieto teda teraz už odsúdenia tým, čo sú v Kristovi Ježišovi a nechodia podľa tela, ale podľa Ducha.“ (Rim 8,1)

Kristova smrť zvelebila zákon a potvrdzuje jeho univerzálnu autoritu. Keby Desatoro mohlo byť zrušené, Kristus nemusel zomrieť. Keďže tento zákon je absolútny a nezmeniteľný, bola nutná smrť na zaplatenie zákonom uloženého trestu. Túto požiadavku Kristus svojou smrťou na kríži dokonale splnil a večný život sprístupnil všetkým, čo prijímajú jeho veľkolepú obeť.

Ľudia nemôžu spasenie získať svojimi dobrými skutkami. Poslušnosť je ovocím spasenia v Kristovi. Svojou úžasnou milosťou, vrcholne prejavenou na kríži, Boh vyslobodil svoj ľud z trestu zlorečenstva a hriechu. Aj keď šlo o hriešnikov, Kristus dal svoj život, aby získali dar večného života. Božia hojná láska prebudila v kajúcnom hriešnikovi odpoveď, ktorá sa prejavuje v láskavej poslušnosti umožnenej mocou tak štedro poskytnutej milosti. Veriaci, ktorí si uvedomujú, že Kristus si cení zákon a ktorí chápu požehnanie poslušnosti, budú vnútorne silne pobádaní žiť životom podobným Kristovi.

Kristus a zákon. Kristus mal zákon Desatora vo veľkej úcte. Starozmluvný „JA SOM“ sám oznámil Otcov mravný zákon zo Sínaja. (Ján 8,58; 2 Moj 3,14; pozri 4. kapitolu tejto knihy) Časťou jeho pozemskej misie bolo „zveľadiť a osláviť“ zákon. (Iz 42,21) Text zo žalmu, ktorý Nová zmluva vzťahuje na Krista, vyjasňuje jeho postoj voči zákonu: „Rád plním tvoju vôľu, Bože môj, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím.“ (Ž 40,9; pozri Žid 10,5.7)

Jeho evanjelium podnietilo vieru, ktorá rozhodne potvrdila platnosť Desatora. Pavel povedal: „Či teda vierou rušíme zákon? Vôbec nie! Ale platnosť zákona potvrdzujeme.“ (Rim 3,31)

Kristus teda neprišiel len spasiť človeka, ale obhájiť autoritu a svätosť Božieho zákona, predstaviť ľuďom jeho velebnosť a slávu a dať im príklad vzťahu k nemu. Kresťania ako jeho nasledovníci sú povolaní zvelebiť Boží zákon vo svojom živote. Tým, že sám Kristus žil životom láskyplnej poslušnosti, zdôraznil, že jeho nasledovníci (244) by mali zachovávať Boží zákon. Na otázku, týkajúcu sa požiadaviek večného života, odpovedal: „Ak chceš vojsť do života, zachovaj prikázania.“ (Mat 19,17) Varoval aj proti prestupovaniu tejto zásady. „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale kto koná vôľu môjho Otca nebeského.“ (Mat 7,21-23) Priestupníkom zákona vstup nebude dovolený.

Sám Kristus napĺňal zákon nie tým, že by ho zrušil, ale životom poslušnosti. Povedal: „Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane!“ (Mat 5,18) Kristus jasne zdôraznil, že hlavný cieľ Božieho zákona treba mať stále na zreteli: milovať Pána, svojho Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou, a svojho blížneho ako samého seba. (Mat 22,37-39) Prial si však, aby jeho nasledovníci nemilovali jeden druhého podľa svetských výkladov lásky – sebecky a sentimentálne. V snahe vysvetliť lásku, o ktorej hovoril, Kristus dal „nové prikázanie“. (Ján 13,34) Toto nové prikázanie nemalo zaujať miesto Desatora, ale poskytnúť veriacim „príklad toho, čo pravá nesebecká láska v skutočnosti je – láska, aká na svete nikdy predtým nebola. V tomto zmysle jeho prikázanie možno označiť za nové. V tomto zmysle nešlo len o to, 'aby ste sa vzájomne milovali`, ale 'aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval`. (Ján 15,12) Presne povedané: Tu máme jednoducho ďalší dôkaz o tom, ako Kristus zvelebil zákon svojho Otca.“ 25

Poslušnosť zjavuje takú lásku. Ježiš povedal: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania.“ (Ján 14,15) „Ak zachovávate moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako ja som zachovával prikázanie svojho Otca a zostávam v jeho láske.“ (Ján 15,10) Podobne, ak milujeme ľudí, milujeme aj Boha a „zachovávame jeho prikázania“. (1 Ján 2,3)

Len zotrvávaním v Kristovi môžeme byť celým srdcom poslušní. Kristus povedal: „Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne... Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete robiť.“ (Ján 15,4.5) Aby sme zostali v Kristovi, musíme byť ukrižovaní s ním a okúsiť to, o čom písal Pavel: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20) Pre tých, čo sú v tomto stave, Kristus môže naplniť svoje novozmluvné zasľúbenia: „Svoje zákony im vložím do mysle a vpíšem im ich do srdca a ja budem im Bohom a oni mi budú ľudom.“ (Žid 8,10)

Požehnania poslušnosti. Poslušnosť rozvíja kresťanskú povahu a vytvára pocit spokojnosti, pôsobí, aby veriaci rástli „ako teraz narodené nemluvniatka“ a aby boli premenení na Kristov obraz. (Pozri 1 Pet 2,2; 2 Kor 3,18.) Táto premena hriešnika (245) na Božie dieťa svedčí účinne o Kristovej moci.

Písmo označuje za „blahoslavených“ všetkých, „ktorí chodia v zákone Hospodinovom“, (Ž 119,1) ktorí „v zákone Hospodinovom majú záľubu“ a ktorí premýšľajú „o jeho zákone dňom i nocou“. (Ž 1,2) Požehnania poslušnosti sú mnohé:
(1) pochopenie a múdrosť, (Ž 119,98.99)
(2) pokoj, (Ž 119,165; Iz 48,18)
(3) spravodlivosť, (5 Moj 6,25; Iz 48,18)
(4) čistý a mravný život, (Prísl 7,1-5)
(5) poznanie pravdy, (Ján 7,17)
(6) ochrana proti chorobám, (2 Moj 15,26)
(7) dlhovekosť, (Prísl 3,1; 2; 4,10.22)
(8) uistenie, že modlitba bude vypočutá. (1 Ján 3,22; pozri Ž 66,19)

Tým, že nás Boh volá k poslušnosti, zasľubuje hojné požehnanie. (3 Moj 26,3-10; 5 Moj 28,1-12) Ak odpovieme kladne, staneme sa jeho zvláštnym „vlastníctvom“ – „kňazským kráľovstvom a svätým národom“, (2 Moj 19,5.6; pozri 1 Pet 2,5.9) vyvýšeným „nad všetky národy zeme“, „hlavou a nie chvostom“. (5 Moj 28,1.13)