Dnes by už málokto riskoval, ak by chcel postaviť vysokú stavbu bez hromozvodu. V búrkach priťahuje blesky a dom robí bezpečným. Je známym sociologickým javom, že aj spoločnosť, menšia, či väčšia, hľadá podvedome hromozvod. Vtedy, ak je v ohrození. Už niekoľko rokov je takýmto ohrozením pedofília. Ohavný čin dospelých, ktorí si svoje sexuálne úchylky vybíjajú na malých deťoch. Každý jeden z takýchto skutkov je nutné brať so všetkou vážnosťou. Ani niektorí kňazi Katolíckej cirkvi sa takýmto prípadom nevyhli. Znamená to však, že zvyšok spoločnosti je v poriadku a vinníci sú iba v radoch Katolíckej cirkvi? Sociologický jav hromozvodu opäť zafungoval.

Svätý otec v sobotu zverejnil svoj dlho očakávaný pastiersky list pre Írsko. Ešte v ten deň tento krok médiá vyzdvihli. V pondelok sa však situácia radikálne obrátila. To, čo platilo pre médiá v sobotu, už v pondelok platiť nemohlo. Ostrovná agentúra, známa svojim vyhraneným názorom na Cirkev, udala iný tón. Vraj sa katolíci v Írsku hanbia za pápeža a ten neurobil dostatočne to, čo sa od neho očakávalo. V nedeľu poobede mi volal redaktor z jedného slovenského denníka. Jeho otázka znela, či je KBS spokojná s tým, čo pápež napísal v liste. Ja som sa ho opýtal, či daný pastoračný list čítal. Zmohol sa na odpoveď, že si prečítal to, čo priniesli agentúry... Problematiku spojenú s medializovanou kauzou sa snažím sledovať z viacerých zdrojov. Medzi nimi je aj zaujímavá analýza jedného zo známych talianskych filozofov, právnikov a sociológov v jednej osobe Massima Introvigneho. Všeobecne uznávaná osobnosť, ktorú len ťažko možno obviniť zo zaujatosti.

Pre mediálnu prezentáciu toho, čo sa práve deje, našiel známy a veľmi výrečný výraz. Ide o „morálnu paniku“. Tento pojem vznikol v roku 1970 a opisuje jav, pri ktorom prichádza k sociálnemu zveličeniu. Jednou z charakteristík „morálnej paniky“ je systematické zveličovanie. Jav, ktorý sa udial pomerne dávno, je prezentovaný ako niečo, čo je „nové“. Ako niečo, čo verejnosť vníma ako „teraz“ a „tu“. Ďalším znakom je nárast faktu. „To je len začiatok, to podstatné ešte len príde“. „Morálna panika“ je teda vyvolaná skutočným faktom, ktorý je však zveličený a ukazuje iba jediného vinníka, ktorý je ešte k tomu identifikovaný s celou inštitúciou. V tomto prípade ide o skutočné prípady pedofílie. Aj keby boli len dva takéto príklady, je to morálne neospravedlniteľné. V skutočnosti však nie je jedno, či sú dva, či sú ich desiatky, alebo stovky, či tisíce.

Pozriem sa teda na fakty. Doteraz najväčšou a nezávislou v oblasti zneužívania detí kňazmi je štúdia John Jay College of Criminal Justice zo City University of New York. Ide o najuznávanejšiu akademickú inštitúciu v USA v oblasti kriminológie.

Štúdia hovorí o 4 392 prípadoch kňazov z celkového počtu 109-tisíc, ktorí boli v rokoch 1950 až 2002 obvinení zo sexuálnych vzťahov s mladistvými. Z nich bolo odsúdených menej ako sto. V niektorých prípadoch išlo o malé číslo i z dôvodu premlčania, alebo smrti obvinených. Napriek tomu však vinnými bolo uznaných len nepatrné množstvo z obvinených. Medzi obvinenými však nechýbali aj mnohé prípady úplne nevinných kňazov. Hovorca Konferencie biskupov USA mi dokonca potvrdil, že mali niekoľko prípadov samovrážd kňazov, ktorí neuniesli ťarchu falošných obvinení. Falošné obvinenia radikálne narástli po roku 1990, kedy sa uskutočnili prvé úspešné pokusy s finančným odškodnením. Aj v aktuálnych prípadoch sa hovorí o kňazoch, ktorí sú obvinení. A každý, ktorý sa takého skutku dopustil, musí niesť i dôsledok. Obvinenie však nie je dokázanie skutku a odsúdenie. Napriek tomu však v médiách rezonujú čísla, s ktorými sa narába veľmi nekorektne.

Katolícka cirkev vyhlásila nulovú toleranciu v prípade kňazov, ktorí sa dopustili pedofílie. Podľa Massima Introvigneho by však mala platiť tá istá nulová tolerancia pre všetkých, ktorí sa dopustili falošného obvinenia. V USA po zverejnení spomínanej štúdie radikálne poklesol počet obvinení a s tým i odsúdení.

Štúdia John Jay College priniesla i niekoľko ďalších zaujímavých faktov. Ako pedofilné boli médiami označované i obvinenia, ktoré sa dotýkali vzťahov kňazov s dospievajúcimi. Nikto nepopiera, že ide o morálne zlyhanie i v týchto prípadoch. Takisto nemorálne je však tvrdenie, že ide o pedofíliu. Zo samotnej pedofílie bolo odsúdených 54 kňazov za 52 rokov. Teda zhruba jeden za rok v celých USA.

Čo sa týka právneho stavu v Katolíckej cirkvi, stavia sa k týmto prípadom oveľa tvrdšie, ako civilné právo. V dokumente Kongregácie pre náuku viery z roku 2001 „De Delictis gravioribus“ je ustanovené, že biskup musí nahlásiť Kongregácii pre náuku viery každý prípad sexuálneho vzťahu klerika s osobou mladšou ako 18 rokov. Predpokladá sa doba premlčania 10 rokov po dovŕšení 18. roku veku obete. V USA však samotná Konferencia biskupov požiadala o úpravu, podľa ktorej neexistuje doba premlčania takéhoto prípadu. Je to preto, aby nezostali nepotrestané činy pedofílie spáchané v minulosti. Je to teda oveľa prísnejší postup ako v civilnom práve.

Štúdie John Jay College však idú ďalej. Hovoria o tom, že počet prípadov pedofílie je v Katolíckej cirkvi v pomere 2 až 10 krát menej ako v prípadoch iných denominácií, v ktorých pastori sú ženatí. O tom však médiá cielene mlčia. Celibát teda nie je príčinou pedofílie. Najviac prípadov pedofílie, odhliadnuc od príslušnosti ich páchateľov, až 90 percent, je medzi ženatými. Ešte šokujúcejším faktom je, že až 2 tretiny prípadov pedofílie je páchaných vo vlastných rodinách- otcami, otčimami, strýkami, bratrancami, dokonca bratmi... Mimo rodín ide najmä o vychovávateľov, učiteľov a športových trénerov mladistvých . Ako hovorí Massimo Introvigne, štatistiky hovoria i ďalšie fakty, ktoré nie sú politicky korektné, no treba ich povedať. Až 80 percent tých, ktorí sa dopustili pedofílie, sú homosexuálne prípady. Teda dospelý muž, ktorý zneužíva dieťa mužského pohlavia. 90 percent odsúdených kňazov bolo tých, ktorí mali homosexuálne sklony. Aj z týchto čísiel je jasne vidieť, že nejde o problém celibátu, ale o toleranciu, ktorá prevládala v 70. rokoch v seminároch práve v oblasti pripúšťania kandidátov na kňazstvo s nevyriešenými sexuálnymi problémami.

Skúsme si spojiť túto „morálnu paniku“ so snahou Cirkvi posatviť sa vždy a za každých okolností na ochranu rodiny a práva na život. Je potrebné stále opakovať to, čo Benedikt XVI. napísal vo svojom liste. “Zdieľam zdesenie a pocit zrady, ktorý toľkí z vás zažili v súvislosti s týmito hriešnym a zločinným konaním, a so spôsobom, akým sa s ním cirkevné autority v Írsku vysporiadali,” napísal Svätý Otec. Podľa jeho slov Cirkev v Írsku musí pred Pánom a ľuďmi uznať tieto vážne hriechy. Toto uznanie, sprevádzané úprimnou ľútosťou nad ujmou, spôsobenou obetiam a ich rodinám, musí viesť k spoločnému úsiliu, aby sa zabezpečila ochrana detí pred podobnými zločinmi v budúcnosti.

Benedikt XVI. zdôraznil, že iba starostlivým preskúmaním všetkých faktorov, ktoré zapríčinili vznik krízy, sa dá dospieť k prijatiu účinných opatrení a nájdeniu lieku. Medzi nimi spomenul i nemiestnu snahu uchovať reputáciu Cirkvi a vyhýbať sa škandálom, čoho následkom je zlyhanie v uplatňovaní existujúcich kánonických trestov a v ochrane dôstojnosti každého človeka. “Vyzývam vás všetkých, ako Boží ľud v Írsku, aby ste premýšľali o ranách, spôsobených na Kristovom tele, niekedy bolestivých liekoch na ich ošetrenie a zahojenie, a o potrebe jednoty, lásky a vzájomnej podpory v dlhom procese obnovy,” napísal Svätý Otec. Je potrebné, aby tí, ktorí tak vážny dokumet komentujú, si ho aspoň prečítali. Aby komentovali to, čo v ňom je. Nie to, čo v ňom nie je. Okrem hlbokej bolesti je tu totiž aj nádej. Že pravda nás vyslobodí. Hoci v tejto chvíli tak veľmi bolí.