Jedného dňa roku 1847 som uvažoval o spôsobe ako konať dobro pre mládež. Potom sa mi zjavila Kráľovná nebies  a zaviedla ma do nádhernej záhrady. Bol v nej široký a prekrásny portikát a predsieň. Plazivé rastliny zdobili stĺpy ratolesťami, bohatými na lístie a kvety. Vypínali sa až hore a tvorili nádhernú zelenú záclonu. Tento portikát viedol na krásnu cestu. Nad ňou bola nádherná klenba pokrytá obdivuhodnými ružami v plnom kvete. Aj zem bola pokrytá ružami. Preblahoslavená Panna mi povedal: „Vyzuj sa!“ Keď som sa vyzul dodala: „Bež po tejto aleji. Touto cestou máš kráčať.“ Bol som spokojný, že som bosý. Nerád by som pošliapal tieto nežné ruže. Dal som sa na cestu, ale hneď som pocítil, že tieto ruže zakrývajú ostré tŕne. Nohy mi začali krvácať. Urobil som len pár krokov. Musel som sa zastaviť a vrátiť. Hovorím svojej vodkyni: „Tu je potrebná obuv!“ „Zaiste“, odpovedala, „treba výborné topánky:“ Obutý som sa dal znovu na cestu s malým počtom priateľov, ktorí sa práve objavili a prosili, aby mohli kráčať so mnou. Kráčali alejou za mnou. Vpredu sa neobyčajne krásna alej znižovala a zužovala. Mnoho konárov splývalo z výšky a tvorili akési vence. Iné viseli nad cestou. Tu a tam boli z kmeňov vyrastené vetvy. Podobali sa hustým plotom a zatarasili kus cesty. Iné sa plazili nad zemou. Všetky boli pokryté ružami. Videl som ruže na stranách, hore i dolu. Ešte som cítil bolesti v nohách. Keď som sa nakláňal a dotkol sa ruží, pocítil som, že pod nimi sa skrýva pichľavé tŕnie. Predsa som však kráčal napred. Moje nohy sa zapletali do konárov na zemi v boli doškriabané. Keď som odstraňoval vodorovné konáre, ktoré prekážali v ceste a kráčal radšej po strane, popichal som sa a krvácal som nielen na rukách, ale na celom tele. I zhora visiace ruže zakrývali tŕne. Tie ma nemilosrdne pichali do hlavy. No kráčal som ďalej, povzbudzovaný Preblahoslavenou Pannou. Časom ma zasiahli ostrejšie tŕne a spôsobili mi prenikavé bolesti.

Medzitým mnohí, ktorí pozorovali moju cestu touto alejou volali: „Don Bosco kráča po ružiach. Spokojne kráča napred a všetko sa mu darí.“ Nevideli však tŕne, ktoré ma pichali. Mnoho klerikov, kňazov a koadjútorov sa pustilo za mnou na cestu. Zvábila ich krása ruží. Akonáhle však pocítili tŕnie, ktoré vykúkalo zo všetkých strán, začali nariekať: „Boli sme oklamaní!“

Odpovedal som: „Kto chce príjemne kráčať po ružiach, nech sa vráti. Ostatní nech ma nasledujú!“

Mnohí sa vrátili. Keď som už prešiel hodný kus cesty, obrátil som sa a pozeral, kde sú moji priatelia. S veľkou bolesťou som zbadal, že väčšina sa stratila. Ostatní sa už vracali. Rýchlo som sa vrátil a volal ich, ale darmo. Nechceli ma ani počúvať. Začal som plakať: „Nie je možné, aby som sám prekonal takú namáhanú cestu.!“

Čoskoro som sa však potešil. Videl som prichádzať zástup kňazov, klerikov a koadjútorov. Pristúpili ku mne a hovorili: „Hľa, tu sme – všetci tvoji. Sme odhodlaní ťa nasledovať.“ Dal som znovu na cestu a viedol ich. Len niektorí stratili odvahu a zastavili sa. Väčšina prišli so mnou až k cieľu.

Prešli sme dlhú aleju a dostali sme sa do druhej krásnej záhrady. Tu ma obkľúčili moji nasledovníci celí vychudnutí, doškriabaní a zakrvavení. Zafúkal čerstvý vetrík a jeho vánok všetkých naraz uzdravil. Zafúkal iný vetrík a ako v rozprávke bol som hneď obklopený množstvom chlapcov, klerikov, koadjútorov a kňazov. Títo hneď začali vychovávať zhromaždenú mládež. Mnohých som poznal, ale mnohí mi ešte neboli známi.

Keď sme prišli na vyvýšené miesto, uvideli sme veľkolepú budovu. Prekročili sme prah a vstúpili do rozsiahlej siene. Jej nádhera presahovala všetky kráľovské paláce. Bola vyzdobená a posypaná sviežimi ružami bez tŕnia. Z nich sa šírila prekrásna vôňa. Tu sa spýtala moja vodkyňa: „Vieš, čo to znamená?“ Odpovedal som: „Nie! Prosím, vysvetlite mi to!“

Nato povedala: „Vedz, že cesta, ktorou si kráčal medzi ružami a tŕním – znamená tvoj apoštolát medzi mládežou. Musíš po nej kráčať v obuvi umŕtvenosti. Tŕne na zemi znamenajú zmyselné náklonnosti a ľudskú priazeň alebo sympatie a antipatie, ktoré odvádzajú vychovávateľa od pravého cieľa. Zraňujú ho a zastavujú na ceste, ba prekážajú v chôdzi a v zhromažďovaní vencov pre večný život. Ruže sú symbolom vrúcnej lásky, ktorou sa majú vyznačovať všetci tvoji spolupracovníci. Iné tŕne naznačujú prekážky, utrpenia a súženia, ktoré ťa očakávajú. Nestrácaj odvahu! Láskou a umŕtvovaním všetko premôžete a dosiahnete ruže bez tŕňov.  Sotva to Matka Božia povedala, prebudil som sa vo svojej izbe.

Don Bosco pochopil povahu sna a povedal, že po ňom jasne videl pred sebou cestu, ktorou má kráčať. Boli mu známe prekážky a ťažkosti, ktoré mu mali prekážať v ceste. I keď musel kráčať medzi hojným tŕním, bol si vedomý Božej vôle a bol presvedčený o úspechu svojho poslania.

Týmto snom bol don Bosco upozornený, aby nestrácal odvahu  pre stratu tých, ktorí sa zdali, že budú dobrí spolupracovníci na jeho diele. Prvý, čo opúšťajú aleju, sú svetskí kňazi, ktorí sa na začiatku venovali sviatočnému oratóriu. Neskoršie prijatí predstavujú saleziánov, ktorým je prisľúbená pomoc a Božia posila, naznačená vánkom vetra. Neskôr sa don Bosco priznal, že tento sen sa opakoval viackrát v neskorších rokoch (1848, 1856) a to so zmenenými podrobnosťami.

Milovaní synáčkovia! Včera večer som si ľahol a nemohol som hneď zaspať. Začal som premýšľať o prirodzenosti s spôsobe bytia duše, o jej podstate, ako asi žije a rozpráva na druhom svete, oddelená od tela, ako sa prenáša z miesta na miesto a ako vôbec sa potom spoznáme, lebo po smrti budeme dušami. Čím viac som o tom rozmýšľal, tým nejasnejším sa mi zdalo toto tajomstvo. Medzitým som zaspal a videl som sa na ceste do... (povedal mesto). Kráčal som chvíľu neznámymi obcami, keď na mňa náhle niekto zavolal. Bol to hlas osoby, ktorá stála na ceste. Hovorila: „Poď so mnou a uvidíš, po čom túžiš!“

Hneď som poslúchol. Neznámy kráčal rýchlosťou myšlienka a ja som ho podobne nasledoval. Kráčali sme bez toho, žeby sa naše nohy dotýkali zeme. Prišli sme do kraja, ktorý som nepoznal a môj sprievodca sa zastavil. Na výšine sa nádherne vypínal podivuhodný palác. Neviem už a ani si nepamätám, či stál na kopci alebo vo vzduchu na mračne. Bol neprístupný a žiadnou cestou sa nedalo doň vstúpiť. Jeho brány boli nesmierne vysoko.

Sprievodca mi povedal: „Pozri! Vylez do toho paláca!“

„Ale ako sa tam mám dostať? Zdola nie je prístup a krídla nemám!“

„Vstúp!“, naliehal veliteľsky.

Keď som videl, že sa ani nehýbem, povedal: „Urob to, čo ja! Zdvihni ruky s dobrou vôľou a vystúpiš! Poď so mnou!“

Na tieto slová dvihol ruky do výšky a rozopäl ich k nebu. Roztiahol som ruky a hneď som pocítil, že som dvihnutý do výška ako ľahké mračno. Ocitol som sa na prahu paláca. Sprievodca ma doprevádzal. Spýtal som sa: „Čo je vo vnútri?“ „Vojdi, prezri a uvidíš! Vzadu v sále nájdeš toho, kto ťa poučí!“

Sprievodca zmizol a ja som ostal sám. Vstúpil som do brány, vyšiel po schodoch a dostal som sa do kráľovského krídla. Prešiel som veľkými izbami, ktoré boli nádherne vyzdobené. Prešiel som cez dlhé chodby. Kráčal som nadprirodzenou rýchlosťou. Každá izba sa skvela nádherou úžasných pokladov a cez množstvo izieb som prebehol takou rýchlosťou, že som ich nemohol spočítať. Aby som išiel rýchlosťou vetra, na to som nemusel ani nohou pohnúť, ale akoby zavesený vo vzduchu s nohami pri sebe som bez námahy kĺzal akoby po krištále a nedotýkal som sa dlážky. Tak som prechádzal radom izieb až som zbadal na konci chodby dvere. Nimi som vstúpil do veľkej sály, ktorá bola neobyčajne nádherná. Na konci v kresle som zbadal velebne sediaceho biskupa, ktorý akoby chcel prijímať návštevy. Úctivo som sa priblížil a zadivil som sa, keď som v ňom spoznal svojho dobrého priateľa. Bol to msgr. .... (povedal jeho meno), biskup v ......, ktorý zomrel pred dvoma rokmi. Zdalo sa, že vôbec netrpí. Jeho vzhľad bol nevýslovne krásny.

„Ach, monsignore! Vy tu?“, hovoril som s nesmiernou radosťou.

„Čo ma nevidíte?“, pýtal sa ma.

„Ako je to možné? Vy ešte žijete? Vy ste teda nezomrel?“

„Áno, zomrel som!“

„Keď ste zomrel, ako to, že tu sedíte zdravý a svieži? Ach, pre Boha! Prehovorte, ak žijete, ináč to bude škandál. V ..... je už druhý biskup, monsignor ..... . Ako to poriešime?“

„Netrápte sa a neznepokojujte, veď som už mŕtvy...“

„To je dobré, ináč by som bol druhý na vašom mieste.“

„To viem. A vy, don Bosco, žijete, či ste už zomrel?“

Obával som sa, že mi biskup zmizne a preto som ho zaprisahal: „Monsignore, prosím vás, neutečte mi! Rád by som sa ešte dozvedel mnoho vecí.“

Keď biskup videl, aký som prestrašený, povedal: „Nebojte sa, uspokojte sa, neutečiem vám, len sa pýtajte.“

„Povedzte mi, monsignore, ste spasený?“

„Pozrite sa, aký som svieži, zdravý a jasný!“ Jeho vzhľad poskytoval nádej, že je spasený, ale tým som sa neuspokojil a znovu som naliehal: „Prosím vás, povedzte mi, ste spasený alebo nie?“

„Áno, som na mieste spásy.“

„Je to v nebi s požívaním Boha, alebo v očistci?“

„Som na mieste spasenia, ale Boha som ešte nevidel a preto potrebujem vaše modlitby.“

„Ako dlho máte ešte byť v očistci?“

„Pozrite sa.“

Podal mi list. Vzal som ho a pozorne som si ho pozrel, ale nič tam nebolo napísané. Povedal som: „Nič nevidím.“

„Pozrite sa na to, čo je tam napísané a čítajte!“

„Pozeral som sa, ale nemohol som nič prečítať, lebo tu nič nie je napísané.“

„Pozrite sa lepšie!“

„Vidím len papier a červené, modré, zelené a fialové ornamenty, ale žiadne písmená.“

„Sú tam čísla.“

„Nevidím ani písmená ani čísla.“

Biskup sa pozrel na list, ktorý som držal v ruke a potom povedal: „Už chápem, prečo nerozumiete. Obráťte list naopak!“

Prezeral som list ešte dôkladnejšie, obracal som ho na všetky strany, ale nevyčítal som z neho nič. Zdalo sa mi, že medzi nákresmi ornamentov som zazrel číslicu „2“.

Biskup pokračoval: „Viete, prečo treba čítať naopak? Lebo súdy sveta a Boha sú rozdielne. Čo ľudia považujú za múdrosť, to je pred Bohom hlúposťou.“

Nežiadal som jasnejšie vysvetlenie a povedal som: „Monsignore, prosím vás, neutekajte mi, rád by som sa vás opýtal na nejaké iné veci.“

„Len sa pýtajte, rád vás vypočujem.“

„Spasím sa?“

„Dúfajte!“

„Netrápte ma a povedzte mi priamo, či sa spasím!“

„To neviem.“

„A moji chlapci sa spasia?“

„Neviem!“

„Prosím vás, povedzte mi to!“

„Učili ste sa teológiu a preto môžete vedieť aj sám odpoveď.“

„Čože? Vy ste na mieste spasenia a vy to neviete?“

„Počujte! Boh to oznámi komu chce a keď chce. Na to, aby niekto toto vedel, dá rozkaz i dovolenie. Ináč to nemôže nikto oznámiť tým, ktorí žijú.“

Mal som bláznivú túžbu stále sa vypytovať a vypytoval som sa zo strachu, že monsignor odíde.

„Teraz mi povedzte, čo mám od vás odkázať svojim chlapcom!“

„Vy už viete toľko, čo ja, čo majú robiť. Máte Cirkev, evanjelium a Písmo a tie vám všetko povedia. Povedzte im, aby spasili svoju dušu, lebo ostatné nie je ničím.“

„To už vieme, že treba spasiť svoju dušu. Ako ju však spasiť? Dajte mi zvláštnu radu pre spásu duše, aby sme na ňu pamätali. Poviem ju za vás svojim chlapcom.“

„Povedzte im, aby boli dobrí, aby boli poslušní.“

„To už každý vie.“

„Povedzte im, aby boli skromní, aby sa modlili.“

„Vyjadrite sa praktickejšie.“

„Povedzte, aby sa často spovedali a dobre prijímali.“

„Ešte niečo zvláštne.“

„Teda poviem vám, keď ma stále žiadate. Povedzte im, že majú pred očami hmlu a keď niekto ju uvidí, už je na dobrej ceste, nech odstráni túto hmlu. Ako je napísané v Žalmoch: rozptýľ hmlu.“

„Aká je to hmla?“

„Sú to veci tohto sveta, ktoré nám bránia, aby sme videli veci nebeské v ich pravej podstate.“

„Ako majú odstrániť túto hmlu?“

„Nech považujú svet za taký, akým je: celý svet je pohrúžený v zle a istotne si spasia dušu. Nech sa nedajú oklamať svetským zdaním. Mladíci myslia, že rozkoše, radovánky a priateľstvá sveta ich môžu urobiť šťastnými a preto len dychtia po chvíli, aby mohli užívať rozkoše. Nech si pamätajú, že všetko na svete je márnosť a úbohosť ducha. Nech si navykajú posudzovať veci na svete ako sú a nie ako sa zdajú.“

„Z čoho zvlášť je tá hmla?“

„Pretože najskvelejšia čnosť v nebi je čistota, preto temnotu a hmlu vytvára najmä hriech necudnosti a nečistoty. Tento hriech je hustou čiernou hmlou, ktorá zahaľuje zrak a chlapcom prekáža, aby videli priepasť, do ktorej sa rútia. Povedzte im preto, aby si žiarlivo strážili čistotu, lebo takí budú prekvitať v Božej obci ako ľalie.“

„Čo je treba, aby si zachovali čistotu? Povedzte, čo mám za vás povedať mojim drahým synom?“

„Bezvýhradne treba skrytosť, poslušnosť a vyhýbanie sa záhaľke a modlitba.“

„A ďalej?“

„Modlitba, vyhýbanie záhaľke, poslušnosť a skrytosť.“

„A nič viac?“

„Poslušnosť, skrytosť, modlitba, vyhýbanie záhaľke. Odporúčajte toto a to stačí.“

Chcel som sa opýtať ešte mnoho vecí, ale nemohol som si na ne spomenúť. Akonáhle biskup dohovoril, rýchlo som opustil miestnosť a bežal som do oratória, aby som vám to povedal. Letel som rýchlosťou vetra a za okamžik som bol pri bráne oratória. Sotva som sa zastavil, povedal som si: „Prečo som dlhšie neostal pri biskupovi! Mohol som sa dozvedieť lepšie vysvetlenie. Ale som sa dostal, keď som si nechal ujsť takú príležitosť. Mohol som sa priučiť mnohým veciam!“

Hneď som sa hnal naspäť tou istou rýchlosťou, ako som prišiel. Bál som sa, že monsignor tam už nebude. Vyšiel som znova do toho paláca a vstúpil som do miestnosti. Za malú chvíľu sa však všetko zmenilo. Biskup bol bledý ako vosk, ležal na posteli. Zdalo sa, že je to mŕtvola a z očí mu rinuli posledné slzy. Bol v agónii. Len z ľahkého pohybu hrude bolo vidno, že ešte žije. Prestrašene som pristúpil a pýtal som sa: „Monsignor, čo sa vám stalo?“

„Nechajte ma!“, odpovedal so vzdychaním.

„Monsignor, rád by som sa vás ešte opýtal na mnohé veci.“

„Nechajte ma samého, veľmi trpím.“

„Môžem pre vás niečo urobiť?“

„Modlite sa a nechajte ma odísť!“

„Kam?“

„Kam ma vedie všemohúca Božia ruka.“

„Ach, monsignore, prosím vás, povedzte mi, kam?“

„Veľmi trpím, nechajte ma!“

„Povedzte mi aspoň, čo môžem pre vás urobiť?“

„Modlite sa!“

„Ešte slovíčko, máte nejaký odkaz pre svet? Nepoviete nič svojmu nástupcovi?“

„Choďte k terajšiemu biskupovi v ... a povedzte mu za mňa toto... .“ – vás, moji milí synovia, tieto veci nezaujímajú a preto ich vynechám. „Ďalej povedzte tým a tým osobám tieto tajné veci!“ (i tie odkazy don Bosco vynechal, ale zdá sa, že všetko sa týkalo potrieb tej diecézy)

„A nič viac?“, naliehal som.

„Vašim chlapcom povedzte, že som ich vždy veľmi miloval a kým som žil, modlieval som sa za nich a tiež si teraz na nich spomínam. Teraz nech sa modlia za mňa.“

„Uisťujem vás, že im to poviem a hneď sa začneme za vás modliť. Akonáhle sa dostanete do neba, spomeňte si na nás!“

Biskup mal žalostný vzhľad. Nesmierne trpel. Bol vo veľmi bolestnej agónii. Ešte povedal: „Nechajte ma odísť, kam ma Boh volá.“

„Monsignor, monsignor...... !“, volal som dojatý sústrasťou.

„Nechajte ma! Nechajte ma!“

Zdalo sa, že vydýchne a neviditeľná sila ho tiahla do zadných izieb a zmizol. Dojatý a zdesený pohľadom na také trápenie, odchádzal som, ale v akejsi miestnosti som narazil kolenom na nejaký predmet a prebudil som sa vo svojej posteli.

Chlapci, tento sen je ako ostatné a čo sa týka vás, nepotrebuje vysvetlenie, aby ste mu porozumeli.

Don Bosco dokončil rozprávanie: „V tomto sne som sa naučil mnoho o duši, o očistci, naučil som sa veci, ktoré som nechápal a videl som ich tak jasne, že na to nikdy nezabudnem.“

Zdá s, že don Bosco chcel v dvoch zvláštnych obrazoch vysvetliť stav milosti duší v očistci a ich konanie zadosťučinenia. O stave tohto dobrého biskupa nič nepovedal. Vieme z vierohodných svedectiev svätých otcov, že i osoby vysokej svätosti, bohaté na zásluhy, ktorých teraz uctievame na oltároch, museli i dlhšiu dobu ostať v očistci za nepatrné chyby. Božia spravodlivosť vyžaduje pred vstupom do neba splatenie i najmenšieho dlhu.

Redaktor Memorií (don Lemoyne) sa po dlhej dobe opýtal don Bosca, či odovzdal odkazy od biskupa. On povedal: „Áno, verne som splnil svoju úlohu.“(Kratene/

Rád by som vám povedal jeden sen, ale vedzte, že v snoch sa nemudruje, predsa ho však vyložím pre váš duchovný prospech. Veď by som vám povedal aj svoje hriechy, keby som sa nebál, že utečiete a dom sa zrúti. Mal som ho pred niekoľkými dňami.

Predstavte si, že ste na morskom brehu alebo na skale, že nevidíte na okolí ani kúsok zeme, okrem tej, na ktorej stojíte. Na rozsiahlej morskej hladine je nesmierne množstvo lodí pripravených k bitke. Vpredu sú zakončené ostrým železným hrotom v podobe šípa, ktorý prebodne a zraní všetko, čo zasiahne. Lode sú vyzbrojené delami, puškami a zbraňami všetkého druhu, výbušninami a knihami a postupujú proti jedinej obrovskej a vysokánskej lodi. Pokúšajú sa vraziť do nej svoje zobáky, zapáliť ju alebo poškodiť.

Túto velebnú loď, dokonale vyzbrojenú, doprevádzalo množstvo lodičiek, ktoré od nej prijímali rozkazy a obratne sa otáčali, aby sa ubránili nepriateľom. Vietor je nepriaznivý a zdá sa, že i nekľudné more praje nepriateľom. Uprostred nesmierneho mora vyčnievajú z vody blízko seba dva vysoké a mohutné stĺpy. Na jedno je socha Nepoškvrnenej a pod jej nohami široký nápis: Pomocnica kresťanov. Na druhom, mohutnejšom a vyššom je hostia a pod ňou nápis: Záchrana veriacich.

Hlavným veliteľom obrovskej lode je rímsky biskup. Vidiac hroznú zúrivosť a nebezpečné postavenie svojich verných, zvoláva k sebe svojich veliteľov podriadených lodí, aby vypracovali plány. Všetci sa zhromažďujú okolo pápeža. Radia sa, ale keď sa víchrica rozzúrila a more sa rozbúrilo, boli poslaní, aby velili svojim lodiam.

Keď nastal pokoj, pápež dal znova zvolať svojich lodivodov, zatiaľ, čo veliteľská loď pokračovala v plavbe. Náhle sa vrátila hrozná búrka.

Pápež stál pri kormidle a všemožne sa snažil, aby loď zaviedol medzi tie dva stĺpy, z ktorých splývali kotvy a veľké háky na reťaziach.

Nepriateľské loďstvo útočí na loď a snaží sa ju zajať a potopiť. Niektorí bojujú spismi, knihami, výbušninami, ktorými sú preplnené a snažia sa vrhnúť ich na palubu. Iné útočia delami, puškami a zobákmi. Boj bol vždy zúrivejší. Nepriateľské lode prudko dorážali, ale ich námaha bola márna. Znova sa vzchopia a hádžu všetko svoje strelivo, zatiaľ, čo obrovská loď obratne a bezpečne pláva smerom dopredu. Chvíľami sa zachveje pod hroznými údermi, často jej prerazili boky, ale hneď zavial od stĺpov vánok a štrbiny sa zacelili.

Zatiaľ sa nepriateľské delá trhajú, lámu sa pušky a železné zobáky a ostatné zbrane. Lode sa potápajú a troskotajú. Zúriví nepriatelia začali boj muža proti mužovi krátkymi zbraňami, päsťami, kliatbou a zlorečením.

Tu pápež smrteľne ranený padá. Okolostojaci pribehnú a zdvihnú ho. Je znova zasiahnutý a umiera. Medzi nepriateľmi zaznieva radostný a víťazný krik a na lodiach zavládol jasot. Ale sotva zomrel pápež, na jeho miesto nastupuje druhý. Zhromaždení dôstojníci zvolili hneď druhého, takže zvesť o smrti pápeža prichádza so zvesťou o novom nástupcovi. Nepriatelia strácajú odvahu.

Nový pápež rozptýlil a premohol všetky prekážky a doviedol loď až medzi oba stĺpy. Priviazal ju reťazou, ktorá visela na vpredu na kotvu stĺpa, na ktorom bola hostia a inou reťazou, ktorá visela vzadu ku kotve, ktorá visela na stĺpe, kde stála Nepoškvrnená.

Potom nastal hrozný zmätok. Všetky lode, ktoré až dosiaľ napádali pápežskú loď, zmätene unikali, vrážali do seba, troskotali a potápali sa. Niektoré loďky, ktoré udatne bojovali s pápežom, priviazali sa k stĺpom.

Mnoho iných lodičiek, ktoré zo strachu pred bojom sa skryli, očakávali až v hlbinách zmiznú trosky rozbitých lodí a zvoľna plávali k obom stĺpom, ku ktorým sa pripevnili hákmi, ktoré z nich viseli a tam ostali v pokoji a bezpečí s hlavnou pápežskou loďou. Na mori zavládol pokoj.

Tu sa don Bosco spýtal don Ruu: „Čo si myslíš o tom, čo som vám povedal?“

Don Rua odpovedal: „mne sa zdá, že pápežskou loďou je Cirkev a lodičkami ľudia, more predstavuje svet. Tí, ktorí obraňujú obrovskú loď sú oddaní veriaci a ostatní sú nepriatelia, ktorí sa snažia ju zničiť zbraňou každého druhu. Dva spásne stĺpy  predstavujú asi úctu k Panne Márii a k Sviatosti Oltárnej. Don Rua sa nezmienil o smrti pápeža a aj don Bosco ju mlčky obišiel. Len dodal: „Dobre hovoríš. Len výrazy treba trochu opraviť. Nepriateľské lode – to je prenasledovanie. Cirkev čakajú veľké súženia. Čo sa dosiaľ robilo, to v porovnaní s budúcnosťou nič nie je. Nepriatelia predstavujú lode, ktoré chcú potopiť pápežskú loď. V tomto zmätku ostáva iba úcta k Panne Márii a časté sväté prijímanie. Využime ich čo najlepšie a rozširujme ich medzi všetkými.