poslal laco
Na katolíckom Slovensku je pouličná evanjelizácia stále škandalózna
Po novembri '89 akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Stretávali sme ich na uliciach, kde spievali, recitovali. Viac-menej nenápadne šírili svoje posolstvá. Niekto sa pri nich zastavil, iný bez slov či s pohŕdajúcim komentárom len rýchlo prešiel popri nich. Každému však napadla otázka, kto sú títo, väčšinou mladí ľudia? Ku komu patria? Aké hodnoty vyznávajú?
S Ľubicou ma skontaktoval spoločný známy. Napriek tomu, že dominantu Bratislavy – Dóm sv. Martina – stánok katolíckej cirkvi, pozná takmer každý obyvateľ tohto mesta, o spoločenstve pôsobiacom v jeho milieu vie len málokto. „Sme spoločenstvo kresťanov, katolíkov, ktorí prežili prebudenie k osobnému vzťahu s Ježišom a pocítili potrebu svedčiť o tom druhým ľuďom,“ znie Ľubicina odpoveď na moju prvú otázku, len čo sme si objednali – ja kávu, ona džús. Aj ona si myslela, že kresťanstvo je nudné, že je to v podstate iba obmedzujúci súhrn príkazov a zákazov. „Obrátenie“ znamenalo jasnú zmenu v jej živote, rozhodla sa myslieť to s Bohom vážne. A nebola jediná.
Ešte za totality sa po bytoch schádzala skupinka ľudí, ktorú dal dohromady jeden zo živých „pilierov“ cirkvi na Slovensku za čias komunizmu – laik, lekár Silvo Krčméry. Tá tvorila aj jadro zakladajúcich členov neskoršieho Spoločenstva pri Dóme sv. Martina. Jeden z jeho členov Oto Németh začal v roku 1992 viesť na fare prislúchajúcej k Dómu otvorené modlitby. Chodilo na ne okolo 30 ľudí. Niekoľkých z nich oslovil Braňo Škripek (jeden z terajších vedúcich spoločenstva), aby založili malú skupinku, ktorá by fungovala ako akési malé stretko, kde by sa spoločne nielen modlili za osobné problémy a život cirkvi, ale poriadali aj krátke prednášky o praktických otázkach života viery, rozprávali sa. V roku 1996 prerástla táto spočiatku malá aktivita do organizovania verejných modlitbových stretnutí.
„Prichádzali k nám ľudia všetkých vekových kategórií. Keď na verejné stredajšie stretnutia v Bratislave chodilo už 250 ľudí, zbadali sme potrebu systematického vyučovania. Súčasne nás pozývali na vedenie a vyučovanie skupiniek aj do rôznych farností mimo Bratislavy,“ dopĺňa Ľubica. „Nejde nám len o intelektuálne poznanie, poznanie Boha zvnútra, šírenie našich svedectiev, ale najmä o evanjelizáciu. Na katolíckom Slovensku je pouličná evanjelizácia však stále škandalózna.“
Spoločenstvo vydáva nielen vlastný časopis, ale aj knihy a pohľadnice, vlastné CD nosiče, pripravuje relácie v televízii a rádiách, organizuje pouličné evanjelizácie, pracuje s mládežou i s podobnými kresťanskými spoločenstvami v zahraničí. Jadro spoločenstva tvorí od septembra 2001 Komunita Apostolos, z ktorej väčšina členov býva spolu pod jednou strechou. Vznik úzkej komunity ľudí bol naplnením jednej z vízií a vyriešením potreby „jadra spoločenstva“, byť spolu intenzívnejšie. Sídlom sa stal dom na Vančurovej ulici v Bratislave, v ktorom začali bývať siedmi ľudia. Postupne k nim pribudli piati učeníci, ktorí zložili učenícky záväzok na dobu jedného roka. Po jej uplynutí sa môžu stať členmi komunity.
„Komunita je nielen centrom práce a rozhodovania, jej stred tvorí vodcovský tím zložený z ľudí z komunity i mimo nej, ktorý vedú už spomínaný Braňo Škripek a Mário Tomášik, ale okrem prijímania učeníkov, vytvárania zázemia, organizuje aj prednášky či tematické víkendy a podobne,“ odpovedá Ľubica na môj nie veľmi chápavý pohľad. „Väčšina učeníkov študuje, pracuje v komunite, alebo má normálne „civilné“ zamestnanie.“
Vzhľadom na to, že ide o neziskovú organizáciu, nedá mi neobísť otázku financovania. Ľudia sa ich na to určite často pýtajú. Moja spoločníčka mi dá za pravdu. Z čoho teda žijú? „Na to, aby sme mohli robiť to, čo robíme, žiadame o granty určené pre kresťanské organizácie, z času na čas nás účelovo podporia biskupi, z individuálnych darov, niečo sa vyzbiera na stredajších stretnutiach.“ Všetky výdavky spojené s bývaním, stravou, údržbou domu a podobne si však platia zo svojho. Na veľké výdavky a na spoločné aktivity majú vytvorený komunitný fond, do ktorého odvádzajú časť svojich príjmov. Z neho sú platení aj obaja vedúci – laickí misionári.
Ako však pri poslednom hlte džúsu dodáva Ľubica, služba predbieha ich materiálne, technické aj finančné možnosti. Spoločný dom v Bratislave ešte nie je splatený a už pociťujú kapacitný nedostatok. Začínajú sa teda obzerať po niečom väčšom.
Martina Nemethová
