poslal stanok
Prečo by mali byť kresťania proti Európskej ústave
„Ústavná zmluva Európskej únie nie je tou najlepšou v teoretickom svete,“ ale napriek tomu podporujem jej ratifikáciu, tvrdí profesor Buttiglione. Povedal to na zasadnutí CSU v Bavorsku.
Aj ty Brútus? Pýta sa dodať.
Ale Buttiglione je nejasný. Ústava, je síce podľa neho „tým najlepším, čo sa v súčasnosti dalo dosiahnuť (...).“ Na druhej strane sa „možno v budúcnosti naskytnú možnosti na jej novelizáciu.“ Tak ako? Je ústava dobrá a treba ju podporiť, a zároveň ju treba novelizovať? A v čom? Ako ju chce taliansky minister novelizovať? Kde chce na to zobrať spojencov?
Pamätám sa, ako kedysi odpovedal Ján Figeľ na otázku potreby slovenského dodatku k prístupovej zmluve. Vraj na to bude dosť času potom, keď budeme členmi EÚ. Ten čas práve plynie. A kde sú diskusie, návrhy? Nie sú. Pretože na ne nie je čas, ani reálne možnosti. Jediný okamih, keď môže menšina presadiť svoje požiadavky, je vtedy, keď väčšina stojí o jej hlas. A to je pred schválením. Platilo to pri prístupovej zmluve, platí to aj pri ústave EÚ. Kresťania sú dnes v Európe menšina a mali by svoje požiadavky buď presadiť, alebo ústavu odmietnuť. Inak sa správajú ako dobrovoľní masochisti alebo ako užitoční idioti.
Poctivo položená otázka preto znie inak. Mali by kresťania hlasovať za Giscardovu ústavu? Moja odpoveď je „nie“. Dôvody sú zrejmé.
Najnebezpečnejšou časťou navrhovanej ústavy nie je centralizácia moci v Bruseli. Nech je akákoľvek nehorázna, bezprecedentná, neliberálna či nedemokratická. Najnebezpečnejšou časťou navrhovanej ústavy je jej druhá časť, tzv. Charta práv a jej 54 článkov. Superštát musí vadiť tým, ktorí ostávajú verní svojim voličom, národom a štátom. Vadí vlastencom a demokratom. Navrhovaná Charta práv však musí vadiť najmä tým, ktorým okrem toho KTO vládne, záleží najmä na tom, AKO vládne. A Charta práv je dokumentom, v ktorom nie sú len práva, ale ktorý otvára cestu aj bezpráviu (human wrongs, slovami barónky Thatcherovej).
Kľúčom k pochopeniu Charty je otázka, prečo vlastne Únia potrebuje kodifikovať vlastné práva. Veď členmi EÚ sú len demokratické štáty. Prečo sa Únia chce správať ako ďalší štát a kodifikovať si vlastné práva? A ak už má mať vlastné práva, prečo nestačí pristúpenie Únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd? Azda sa ľudské práva za posledných 50 rokov zmenili?
A sme pri jadre veci. Spojeným štátom americkým vládne v posledných desaťročiach tzv. „americká choroba.“ Je to forma tyranie menšiny. Namiesto ľudí, namiesto ich kongresmanov a prezidenta vládne v mnohých otázkach americký Najvyšší súd. A vládne zle. Namiesto ochrany práv, prirodzené práva porušuje. A tak, hoci sa o potratoch v americkom Kongrese nehlasovalo, „právo na potrat“ je v Amerike chápané a aplikované širšie, ako kdekoľvek v Európe. Podobne je to s množstvom ďalších otázok. Americkou chorobou je tzv. súdny aktivizmus, keď súdy svojvoľne vykladajú texty ústav a vytvárajú nové a nové „práva.“ Nejde však o klasické, prirodzené ľudské práva. Ide o bezprávie. Nároky, ktoré poškodzujú a ničia klasické prirodzené ľudské práva. A tak sme sa dozvedeli, že dieťa nemá právo na život, pretože jeho matka má údajne „právo“ na voľbu ho zabiť. Takéto právo v americkej ústave neexistuje. Najvyšší súd ho tam však našiel. Lepšie povedané odvodil ho. Od práva na súkromie.
Prečo to spomínam? Právo na súkromie je aj súčasťou návrhu Charty (čl. II-67). Je preto len otázkou času, keď sa toto právo bude chápať ako právo na potrat, teda keď sa z neho americkým spôsobom takéto bezprávie odvodí. Podobných príkladov je v texte Charty viacej. Za všetky spomeniem len dva: nedostatočný zákaz klonovania (predmetom je len klonovanie reprodukčné, nie terapeutické, čl. II-63, ods.2, písm. d) a opakovane zdôrazňovaný zákaz diskriminácie (čl. I-2, čl. I-4, čl. II-81, atď.) ), ktorý sa môže stať a stane nástrojom boja proti rodine založenej manželstvom jedného muža a jednej ženy.
Vrátim sa k otázke vyššie. Zmenili sa ľudské práva za posledných 50 rokov? Zdá sa, že pre autorov ústavy a najmä Charty práv sa zmenili. Ľudské práva nahrádza cesta k bezpráviu. Práva, ktorých cieľom je spochybňovať a útočiť na tradičné inštitúcie našej kresťanskej civilizácie – od práva na život, cez definíciu manželstva, až po ochranu života starých a chorých. Charta práv v navrhovanej podobe predstavuje, ako to napísal jeden poľský novinár, trójskeho koňa revolučnej ľavice. Nikto to nepovedal lepšie, ako slovenský komunista Ondriáš: Charta je prepísaný program komunistickej strany. Nie tej Leninovej. Tej dnešnej. Ale stále komunistickej.
Západom otriasa kultúrna vojna. Je to vojna o základné inštitúcie našej civilizácie. Charta práv a európska ústava je súčasťou kultúrnej vojny a stojí na strane kultúrnej revolúcie. Keď bude v platnosti, tak jej vykladači zaútočia na základy našej civilizácie, na prirodzené právo jednotlivca na život, na postavenie a ochranu rodiny, na vzťahy mužov a žien, a podobne. Dnes sa tento zápas vedie na 25 ihriskách. Výsledky sú tragické, ale napriek tomu existujú krajiny, kde vládne právo aj proti vôli väčšiny či dobre organizovanej menšiny. Ratifikácia ústavy bude v dohľadnom čase znamenať, že zápas sa bude hrať na jednom ihrisku. A na tom ihrisku budú kresťania v menšine. Zaplatíme tak cenu, akú zaplatili pobaltské štáty, keď sa stali súčasťou Sovietskeho zväzu. Tá cena bola väčšia a zápas ťažší, ako keby boli zostali mimo Sojuzu. Máme možnosť voľby: buď novodobé členstvo v ZSSR alebo „len“ v RVHP. Rozdiel sa môže ukázať ako značný, možno ako medzi Bieloruskom a Slovinskom.
Nuž tak. Ak myslia konzervatívci svoj zápas vážne, mali by v dnešnom svete brániť to, na čo majú. A to nie je Európa, ale maximálne jej niektoré časti. A preto ústavu odmietnuť. Pozrite sa na Ameriku. Republikánsky návrh ústavného dodatku chrániaceho definíciu manželstva nechce brániť definíciu manželstva v celej americkej únii. Chce „len“ ubrániť 50 štátom ich právomoc rozhodnúť tak, aby to nebolo proti-ústavné. Prečo dnes Európa robí opak? Prečo by to mali podporovať kresťanskí konzervatívci?
Profesor Buttiglione môže volať po tom, aby sa konzervatívci zmocnili Európy. Ale ako pán profesor? Vy sám pán profesor, ste kandidovali na post komisára. Na položenú otázku ste odpovedali podľa biblie a svojej viery. A to bol koniec vašej kariéry v EÚ. Mnohí kresťanskí poslanci europarlamentu potom takúto Komisiu podporili svojím hlasom. Odobrili tak princíp, ktorým sa zostavovala. Princíp, ktorý vás, veriaceho kresťana, odstavil. Pravda je taká, že namiesto snívania o „zmocnení sa Európy“ sa treba držať pri zemi a brániť to, čo sa ubrániť dá. Európska ústava nerieši žiadny problém kresťanov. Naopak, jeden nový pridáva. To, že bude existovať.
Preto, kto podporuje jej schválenie, volí namiesto obrany, ranu do hlavy.
Jaroslav Daniška
Poradce ministra vnitra Slovenské republiky
Psáno pro www.prave-spektrum.cz
