Grano Salis - Církevně - lesbický striptýz

Církevně - lesbický striptýz

Dovolte mi, abych Vás seznámil s článkem, který mám ve svém archívu. Toto svědectví dokládá jakým způsobem se jedná v CASD s lidmi, kteří mají jinou sexuální orientaci. Je tragédií, že manžel takto orientované ženy musel (nebo mu bylo naznačeno) odstoupit ze své funkce kazatele CASD. Rád bych znal Vaše názory bratři a sestry k této záležitosti. Schvalujete rozhodnutí a postoj v CASD v tomto případě a nebo jste jiného názoru? Platí v otázce homosexuálně orientovaných občanů starozákonní ukamenuj a je lépe takto orientované občany diskriminovat a ponižovat? Je lepší nedát jim šanci a nebo s nimi jednat tak, jako pán Ježíš jednal s ženou kterou chtěli kamenovat? Je lepší být zákoníky a farizeji, než mít srdce, které miluje své bližní jako samo sebe? Je dobré vědět, že existuje verš Matouš 7:2 - Nebo jakým soudem soudíte, takovýmž budete souzeni, a jakouž měrou měříte, takovouž bude vám zase odměřeno.

____________________________________________________________________________

CIRKEVNO-LESBICKÝ STRIPTÍZ.

Má 37. Jej manžel, zamestnanec –- kazateľ cirkvi adventistov siedmeho dňa sa vôli jej zverejnenej lesbickej orientácii ocitol na dlažbe. Cirkev ho zradila napriek proklamovanému milovaniu blížneho svojho v jeho najťažšom životnom období, keď sa jeho manželka po ťažkých depresiách rozhodla opustiť ho a ísť za svojou identitou. Dnes je jednou z vedúcich osobností lesbického života na Slovensku – koordinátorkou občianskeho združenia pre lesbické a bisexuálne ženy ALTERA. Jana Kapustová.

Jani, aké to je, byť verejnosti na očiach s nálepkou „lesba"?

Pre mňa je moja sexuálna orientácia súčasťou mojej osobnosti, presne tak ako pre heterosexuálku jej sexuálna orientácia. Nevnímam ju na sebe ako niečo, čo je potrebné viac zvýrazňovať ako iné oblasti mojej osobnosti. Som s ňou stotožnená a nemám s ňou problémy. Možno aj preto nemám pocit, že mám nálepku. (Aj keď ju možno mám, len o tom neuvažujem. ) No nesedí mi , keď ma niekto vníma cez nejaké kategórie. Mám aj iné prednosti (okrem tejto), ktoré sú takisto dôležité a bez ktorých som nie tou Janou, akou sa vnímam ja alebo akou ma vnímajú tí, ktorí ma majú možnosť poznať viac. Na rôznych seminároch organizovaných v rámci tretieho sektora sa síce prezentujem ako lesba, ale nemám z toho žiadne fóbie a ani oni nemajú s mojou orientáciu a poslaním žiadne problémy.

Pociťuješ nejaké homofóbne prejavy či už od príbuzných alebo známych, kolegov, pre ktorých si bola vždy vzornou kresťankou, nezištne pomáhajúcou adventistom, výbornou manželkou a matkou svojho dnes 8-ročného Mária, a teraz si zhrešila tým, že si sa rozhodla žiť svojím vlastným životom?

Najviac som sa stretla s homofóbnymi prejavmi v cirkvi. Nechcem tým povedať, že spoločnosť ako taká nie je homofóbna, mám nepríjemné skúsenosti aj zo stretnutí s ľuďmi, ktorí prídu do Altery, ponadávajú si na zvrátenosť, odpľujú si a odídu. Ak neodídu, mám možnosť s nimi o tom rozprávať a poskytnúť im iný pohľad na sexuálnu orientáciu. Tí, čo prídu a nadávajú, ale neodídu, sa vlastne chcú niečo dozvedieť. Nie je to najlepší štart ku komunikácii, ale aspoň riešia svoj problém na správnom mieste. Horšie je to vtedy, keď si ľudia šíria svoje folklórne názory medzi sebou, ale majú strach sa spýtať, aby neuviedli do trápnej situácie nás alebo seba.

V cirkvi je to ťažšie. Každá cirkev má svoje dogmy, na ktorých stojí ich „pravovernosť". Je zaujímavé, že cirkvi sa od seba líšia v rôznych dogmatických normách, ale v pohľade na homosexualitu majú takmer rovnaký názor, a to odsudzujúci. Keď som požiadala o vylúčenie z cirkvi, našlo sa mnoho ľudí, ktorí ma chceli zachrániť „zo zblúdilej cesty", na ktorú som sa dostala. Navštevovali ma, písali listy a všetko to bolo o jednom. „Otvoriť" mi oči, pretože pre hriech som už nedokázala správne, t.j. cirkevno-biblicky rozmýšľať. Takí ľudia majú len ústa. Nemajú uši a na očiach majú klapky, ktoré „fasujú" v cirkvi. Cirkev ako taká nerastie v poznaní, iba reaguje na tlak zdola. Koľko storočí sa zatracovali a upaľovali ľudia, ktorí boli ľaváci? Ako dlho trvala diskriminácia černochov v cirkvi? Koľko zla spôsobila obmedzenosť správneho úsudku a neobmedzenosť moci? Aj história ma učí, že v cirkvi je oveľa ťažšie prekonateľné homofóbne myslenie.

Ako sa to vlastne všetko začalo? Najprv cirkev, rodina, dokonca viem niečo o tvojom takmer disidentskom zákulisí... Pokús sa, prosím ťa, spomenúť si na tvoje prvé kroky, a hlavne pocity s nimi spojenými, v cirkvi, cez manželstvo a materstvo až po životnú skúsenosť súčasnej „predsunutej garnizóny" lesbickej minority na Slovensku?

Nezačnem detstvom, lebo som ho nestihla mať. V 18 rokoch som patrila do skupiny mladých ľudí, ktorí sa aktívne zapájali do verejných demonštrácií proti pôsobeniu „spojeneckých" vojsk na Slovensku. Bolo to v prvej polovici osemdesiatych rokov a veľakrát som sa dostala do problémov s vtedajšou Verejnou bezpečnosťou. Pre mňa to bola verejná nebezpečnosť, hlavne keď som dostala takú bitku, že som dva týždne bola PN. No z bitky sa väčšinou dá vyliečiť. Zuby, ktoré mi vytrhali, mi už nenarastú.

Po nejakom čase som zažila uvedomelé stretnutie s Bohom a to zmenilo môj život. Moja osobná skúsenosť bola štartom k inému životu. Začala som študovať bibliu a výklad bol interpretovaný CASD. Bolo mi sympatické, že v tejto cirkvi je najvyššou autoritou takzvaných právd biblia. Môj život sa úplne zmenil. A to nielen vtedy. Dodnes prežívam radosť zo života s Bohom a nechávam sa príjemne prekvapovať, ako zasahuje do môjho života. Dnes si myslím, že cirkev obmedzuje a Boh oslobodzuje. Myslím si, že je ťažké dať dohromady pôsobenie týchto dvoch síl, lebo sa navzájom vylučujú. Ale toto všetko si myslím až po niekoľkoročnom pôsobení v CASD. Keď som bola horlivá kresťanka, ktorá síce videla nedostatky inštitúcie cirkvi, začala som študovať aj so svojím manželom teológiu, pretože som cítila, že to je moje miesto.

Môj život sa zmenil, keď som otehotnela. To bol ten čas, keď som si úplne jasne uvedomila, že moja sexuálna orientácia nie je až taká jasná, ako som bola zvyknutá. Vlastne, uvedomila som si, že je jasná, ale nie „s cirkevným poriadkom".

V adventistickej cirkvi si aktívne pracovala. Ako čo? Môžeš nám to priblížiť?

Keďže sme spolu s manželom študovali teológiu, po štúdiu v Prahe a Anglicku sme nastúpili ako kazateľská rodina a mali sme na starosti niekoľko miest na Slovensku, kde sme kázali, robili pastoračnú prácu, (t.j. kresťanský psychológ), boli 24 hodín k dispozícii potrebám ľudí alebo cirkvi.

Tvoj manžel bol kazateľom tejto cirkvi? Prečo už nie je?

Svoju „novú" sexuálnu orientáciu som si uvedomila šesť rokov pred tým, ako som požiadala o vylúčenie z cirkvi, ale keď som sa skutočne zamilovala, nechcela som žiť dvojakým životom. V cirkvi platia písané alebo nepísané pravidlá. Po mojom odchode z cirkvi musel aj manžel prestať robiť túto prácu. Jeho nadriadení sa veľmi rýchlo pousilovali, aby očistili cirkev od hriechu, od hanby... Sľúbili mu, že keď hladina verejnosti utíchne, možno bude môcť znovu robiť túto prácu. Najskôr o tri roky. Horšie sa s takýmto postupom vyrovnávaš, ak to niekto neberie ako prácu, ale ako poslanie.

Nikdy vám nenapadlo predstaviteľov vašej cirkvi, ktorí urobili to rozhodnutie odvolať ho z jeho pozície, a na dôvažok, nie kvôli nemu samému, ale kvôli manželke, zažalovať pre diskrimináciu?

Môjho manžela veľmi zranil tento postup, ale v takýchto intenciách nerozmýšľal. Nikdy. Keď niekto žije pre rodinu a prácu a stratí všetko, ostáva v prázdne, ktoré nenahradia žiadne záplaty. Ja som určite rozmýšľala o tom, že dosť bolo skláňania hlavy pred „vrchnosťou", ale bez podpory manžela som do toho nechcela ísť.

Čo robí tvoj manžel dnes?

Dnes je nezamestnaný. Nejaký čas učil na gymnáziu, ale bola to dohoda len na pol roka, na dobu určitú.

Aký máte teraz vzťah medzi sebou?

Myslím si, že dnes máme lepšie vzťahy ako za posledné roky nášho spolužitia. Som veľmi rada, že je to takto, pretože máme spolu syna, a on najviac potrebuje, aby vyrastal v dobrej atmosfére.

Klasická otázka pre všetkých inak orientovaný znie: Odkedy to o sebe vieš... Aj ja ti ju teda položím. Takže – kedy si si začala uvedomovať svoju inakosť a ako to prebiehalo?

Toto už som čiastočne zodpovedala.

Prebiehalo to tak, že som sa sama nejaký čas zaoberala tou zmenou, ktorá prišla, ale mala som strach stretnúť sa s nejakými lesbami. Bála som sa ich. V Prahe bolo niekoľko podnikov, kde chodili gayovia, ale nevyužila som túto možnosť.

Ako si prežívala ten rozpor (spoločensky nescomingoutovaná) lesba – aktívne činná v cirkvi?

Všetko chce svoj čas. Nemala som žiadne pocity viny, iba som rozmýšľala, čo to prinesie do môjho života, a keďže som bola vydatá a mala dieťa, aj do života našej rodiny.

Bolo to veľmi ťažké poznať svoje lesbické zameranie a žiť pritom spútaná a okliešťovaná cirkevnými pravidlami a rodinnými povinnosťami? Čo ťa vtedy zaťažovala najviac, a naopak, kde si čerpala energiu ísť ďalej?

Prežívala som pekný vzťah s Bohom a to ma ovplyvňovalo. V žiadnom prípade sa náš vzťah nenarušil nejakými novými okolnosťami. Vedela som, že aj keď je to v tejto rovine O.K., na iných úrovniach to až tak v pohode nie je.

Nechýbal ti kontakt so ženami tvojho zamerania?

Spočiatku ani nie. Po čase som potrebovala s niekým komunikovať na túto tému. A najlepšie s niekým, kto vie, o čom hovorím. Veď som si písala aj s tebou. No kým sme sa stretli, ubehol dosť dlhý čas.

Dnes už vieme, že si ten kontakt nadviazala. Čo ťa priviedlo k tomu, aby si sa rozhodla lesby vyhľadať, a kedy a aké to bolo? Tvoja vlastná, vnútorná cirkev (viera?) ťa za to nebičovala? Nebolelo to?

Necítila som sa ako chudera a necítim sa ňou ani dnes.

Ako si sa cítila, keď si konečne po prvý raz mohla pokojne chytiť za ruku či objať nejakú ženu?

Nebolo to také pokojné, ale aj to už mám za sebou.

Ako si sa vyrovnala so svojím odchodom z cirkvi? A ako sa ona vyrovnala s tebou, teda vlastne s tvojím odchodom? Rozišli ste sa úplne?

Na začiatku som rozmýšľala, že budem chodiť medzi veriacich, na bohoslužby. Myslela som, že by som mohla pomôcť tým, ktorí cítia podobne ako ja, ale nemajú odvahu žiť tak, ako cítia. No ako čas ubieha, nemôžem prekonať bariéru, že v kostole svoju predstavu o Bohu považujú za univerzálnejšiu a pravdivejšiu a tie predstavy sa zásadne líšia od mojej osobnej skúsenosti. Neviem, ako sa cirkev s mojím odchodom vyrovnala, ale dodnes ma navštevujú ľudia, ktorí ma chcú zachrániť, a nerobí im problém mi povedať, že to Boh ich posiela, Boh skrze nich hovorí, a chcú, aby som sa s nimi za svoju záchranu modlila. Skrátka – liečitelia.

Čo iné cirkvi, máš nejaké informácie alebo skúsenosti, ako sa k takým zblúdilcom ako si ty správajú cirkevní hodnostári, ako sa nich pozerajú bežní ľudia – veriaci? Existuje vôbec nejaká cirkev, ktorá je k tejto téme, povedzme, aspoň benevolentná?

Podľa mojich poznatkov v žiadnej cirkvi to oficiálne nepodporujú. Majú nás za chudáčikov, zatratencov, sodomitov... Ostatných veriacich vedú k tomu, aby mali podobný postoj. Používajú frázy: Ježiš miluje aj hriešnikov a pomáha im, aby mali silu nehrešiť. Takže vedú ľudí k tomu, že nás odsudzujú za to, že sa dosť nesnažíme, obviňujú nás, že sa nemodlíme úprimne...

Čo všetko si musela prekonať, o čom sme ešte nehovorili?

To, čo som musela prekonávať, ešte stále trvá. S netoleranciou sa stretávam stále. Len je teraz o inom. Aj v našej komunite máme niekoľko „dogiem" a názorov na to, ako máme cítiť, čo je správne a čo už je nejaké podozrivé. Spomeniem len prístup k bisexualite alebo konkrétnejšie – bisexuálovi či bisexuálke.

Ak by si mohla porovnať, hoci len v teoretickej rovine, keďže pravdepodobne niet cesty späť, ktorý z tvojich životov ti vyhovoval viac – ten minulý, cirkevný alebo ten dnešný? Skús mi formulovať z tvojho pohľadu výhody, ale aj nevýhody oboch týchto odlišných životných štýlov. Ako je možné, že sa niekto pretransformuje z aktívne činnej veriacej v aktívne činnú lesbu?

Všetko, čo robím, robím srdcom a z presvedčenia. Vtedy, keď som demonštrovala proti Rusom, robila som to z presvedčenia. Keď som bola aktívna v cirkvi, do ničoho som sa nenútila, bol to môj život. A teraz žijem a robím to, čo mi je zase prirodzené. Facky, modriny, problémy, to sa neráta. Na to nemyslím. Mám pred sebou budúcnosť a pokúsim sa ju prežiť tak, aby bola tam, kde cítim, že je moje miesto.

Jani, a zákerná záverečná otázka:

Oľutovala si niekedy niektorý z krokov vo svojom živote, ktorý sa neskôr ukázal ako zásadný pre jeho ďalšie smerovanie? Chcela si sa pokúsiť vziať niektoré rozhodnutie späť?

Nie.

Toto je pre každého človeka skvelé konštatovanie a ním by som náš rozhovor ukončila s poďakovaním a vierou, že to najlepšie máš stále pred sebou.

pýtala sa Hana Fábry

_______________________________________________________________________

	Hledej
	Je a svátek má Marcela. Vytvoření registrace