poslal anonym Převzato ze stránek http://www.mojweb.sk/krestan
"CHARIZMATICKÁ OBRODA"
Znamenie
časov
Costa Deir zobral mikrofón a povedal nám, aké má ťažké srdce na
grécku pravoslávnu Cirkev. Požiadal episkopálneho farára Driscolla, aby sa
modlil, aby Svätý Duch zmietol túto Cirkev tak, ako zmietol katolícku cirkev.
Zatiaľ, čo sa farár Driscoll modlil, Costa plakal do mikrofónu. Po modlitbe bolo
dlhé posolstvo v rôznych jazykoch a rovnako dlhé vysvetľovanie, že modlitba bola
vypočutá a Svätý Duch zaveje na grécku pravoslávnu Cirkev a prebudí ju ... Do
tej doby bolo toľko plaču a nariekania, že som na to zabudol ... Avšak počul som
prekvapujúcu správu. Jedného dňa sme čítali, že "Duch ide do gréckej
pravoslávnej Cirkvi, preto pamätajme, že sme tu boli vo chvíli, keď k nej
išiel".
Šesť mesiacov po uvedenej udalosti, ktorá sa stala na
medzinárodnom "charizmatickom" stretnutí v Seattle, pravoslávni kresťania
skutočne počuli, že "charizmatický duch" sa pohybuje smerom ku gréckej
pravoslávnej Cirkvi. Začiatkom januára 1972 Logos vydávaný d. o. Eusébiom
Stephanou začal uverejňovať správy o tomto hnutí, ktoré začalo skôr na
niektorých gréckych a sýrskych farnostiach v Amerike a teraz sa rozšírilo na
niektoré ďalšie, čo o. Eusébios aktívne podporuje. Keď si čitateľ prečíta popis
tohto "ducha" zo slov jeho vedúcich predstaviteľov na stránkach, ktoré
nasledujú, poľahky uverí, že v skutočnosti bol vyvolený a vštiepený do
pravoslávneho sveta práve týmito úpenlivými prosbami "interkonfesionálnych
krest'anov" . Lebo ak sa z tohto popisu vyvodí záver, musí byť jasné, že
terajšia okázalá "charizmatická obroda" nie je len jav hyperemocionálny, fenomén
emocionalizmu a protestantského revivalizmu - hoci tieto prvky sú tu značne
prítomné - ale je to skutočne dielo "ducha", ktorý môže byt' vzývaný a ktorý
môže robiť "zázraky". Otázka, na ktorú sa pokúsime odpovedať, je: Čo alebo
kto je tento duch? Ako pravoslávni kresťania vieme, že nielen Boh robí
zázraky. Diabol má svoje vlastné "zázraky" a v skutočnosti môže napodobňovať a
skutočne napodobňuje každý Boží zázrak. Preto sa pokúsime byt' opatrní a skúmať
duchov, či sú z Boha (1 Ján 4,1).
Začneme stručným historickým pozadím, lebo nikto nemôže
poprieť, že "charizmatická obroda" prišla do pravoslávneho sveta z
protestantských a rímskokatolíckych denominácií, ktoré ju zasa prijali od
päťdesiatnicových siekt.
1. Päťdesiatnicové hnutie 20.
storočia
Moderné pät'desiatnicové či pentakostálne hnutie, hoci už malo
predchodcov v 19. storočí, má svoj začiatok presne od 7. hodiny silvestrovského
večera roku 1900. Nejakú dobu pred touto chvíľou metodistický kazateľ v meste
Topeka, v štáte Kansas, Charles Parham ako odpoveď na značnú slabosť jeho
kresťanskej služby so skupinou študentov sústredene študoval Nový Zákon s cieľom
odhaliť tajomstvo sily apoštolského kresťanstva. Študenti nakoniec usúdili, že
toto tajomstvo spočíva v "hovorení jazykmi", ktoré, ako si mysleli, vždy
sprevádza prijatie Svätého Ducha v Skutkoch apoštolských. S narastajúcim
vzrušením a napätím sa Parham a jeho študenti rozhodli modliť, kým sami neprijmú
"krst Svätého Ducha" spolu s hovorením jazykmi. Dňa 31. decembra roku 1900 sa
modlili od rána do noci neúspešne, kým jedno mladé dievča neusúdilo, že pri
tomto experimente chýba jedna zložka: "skladanie rúk". Parham položil svoje ruky
na hlavu dievčaťa a toto začalo ihneď rozprávať "neznámym jazykom". Za tri dni
bolo takýchto "krstov" mnoho vrátane samého Parhama a ďalších kazateľov z
rôznych denominácií a všetky boli doprevádzané hovorením jazykmi. Skoro si táto
obroda rozšírila do Texasu a potom mala veľký úspech v malom černošskom kostole
v Los Angeles. Odvtedy sa šíri toto hnutie po celom svete a má už desať miliónov
členov.
Pol storočia bolo päťdesiatnicové hnutie sektárske a bolo všade
prijímané s nepriateľstvom zo strany etablovaných denominácií. Potom sa však
hovorenie jazykmi postupne začalo objavovať' v samotných týchto denomináciách,
hoci to bolo spočiatku dosť v tichosti, kým r. 1960 episkopálny duchovný pri Los
Angeles nedal tejto skutočnosti širokú publicitu verejným vyhlásením, že dostal
"krst Svätého Ducha" a hovoril jazykmi. Po počiatočnom nepriateľstve získala
"charizmatická obroda" oficiálne i neoficiálne schválenie všetkých veľkých
denominácií a rýchlo sa šírila nielen v Amerike, ale aj v zahraničí. Dokonca
predtým prísna a exkluzivistická rímskokatolícka cirkev, keď začala koncom roka
1960 brat' "charizmatickú obnovu" vážne, bola entuziasticky stiahnutá do tohto
hnutia. V Amerike rímskokatolícki biskupi toto hnutie schválili r. 1969 a z
niekoľko tisíc katolíkov pôsobiacich v tomto hnutí sa počet jeho prívržencov v
rímskokatolíckej cirkvi rozšíril na státisíce. Títo sa periodicky schádzajú na
miestnych a národných "charizmatických" konferenciách, ktoré niekedy dosahujú
počtom desiatky tisíc účastníkov. Rímskokatolícke krajiny v Európe sa tiež
stali
nadšenými "charizmatikmi", ako o tom svedčí "charizmatická”
konferencia v lete r. 1978 v Írsku, ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc írskych
kňazov. Krátko pred smrťou sa pápež Pavol VI. stretol s delegáciou
"charizmatikov" a vyhlásil, že je tiež päťdesiatnikom.
Aký môže byť dôvod takého okázalého úspechu "kresťanskej"
obrody v zdanlivo "postkresťanskom" svete? Odpoveď je nepochybne v dvoch
faktoroch. Po prvé, receptívny základ, ktorý pozostáva z týchto miliónov
"kresťanov", ktorí cítia, že ich náboženstvo je suché, racionálne, iba povrchné,
bez horlivosti a sily. A po druhé, zrejme mocný "duch", ktorý je za týmto javom,
ktorý je schopný za istých podmienok vytvoriť mnohé a rôzne "charizmatické"
javy, nevynímajúc rôzne zjavenia, rozprávania jazykmi, interpretácie, proroctvá
- a to, čo toto všetko presahuje, ohromujúcej skúsenosti, ktorá sa nazýva "krst
Svätého Ducha" (alebo vo "Svätom Duchu", prípadne so "Svätým Duchom").
Ale čím presne je tento "duch"? Je pozoruhodné, že túto otázku
si zriedkakedy dajú prívrženci "charizmatickej obrody". Ich vlastná
"baptizmálna" skúsenosť je taká silná a predchádzala jej taká účinná
psychologická príprava vo forme sústredenej modlitby a očakávania, že v ich
mysliach nie je nikdy pochybnosť o tom, že prijali Svätého Ducha a že fenomén,
ktorý zažili a videli, je presne ten, ktorý je popísaný v Skutkoch apoštolských.
Tiež psychologická atmosféra tohto hnutia je často taká jednostranná a napätá,
že sa to považuje za skutočné rúhanie proti Svätému Duchu, keď o tom niekto
pochybuje. Zo stoviek kníh, ktoré boli o tomto hnutí napísané, iba veľmi málo
vyjadruje, čo i len najmenšiu pochybnosť o jeho duchovnej platnosti,
Aby sme mali lepšiu predstavu o rozlišovacích
charakteristických "charizmatickej obrody", preskúmajme niektoré svedectvá a
praktiky jeho účastníkov, pričom ich vždy budeme porovnávať s normou svätého
Pravoslávia. Tieto svedectvá budú prevzaté, až na niekoľko výnimiek, z
apologetických kníh a časopisov tohto hnutia, napísaných ľuďmi, ktorí sú mu
naklonení priaznivo a ktorí zrejme uverejňujú iba ten materiál, o ktorom sa
nazdávajú, že podporuje ich pozíciu. Ďalej použijeme iba minimum úzko
pentakostálnych prameňov a obmedzíme sa hlavne na protestantských, katolíckych a
pravoslávnych účastníkov súčasnej "charizmatickej obrody".
2. "Ekumenický" duch '"charizmatickej
obrody"
Skôr než budeme citovať "charizmatické" svedectvá, musíme sa
pozrieť na hlavnú charakteristiku pôvodného päťdesiatnicového hnutia, o ktorom
sa "charizmatickí" autori zriedka zmieňujú, a na to, že veľké množstvo a rôznosť
pentakostálnych siekt sú udivujúce. Každá sekta zdôrazňuje svoje učenie a mnohí
z nich nie sú v zhode s ostatnými. Jestvujú "Božie zhromaždenia", "Božie
cirkvi", "päťdesiatnici" a skupiny nazývané "svätosť"', "plné evanjelium" atď.,
pričom mnohé sú rozdelené do menších skupín. Prvú vec, ktorú treba povedať o
"duchu", ktorý vyvoláva takú anarchiu, je, že to isto nie je duch jednoty a je v
ostrom kontraste k apoštolskej Cirkvi prvého storočia, o ktorom títo ľudia
tvrdia, že sa k nemu vracajú. Napriek tomu sa` veľa rozpráva, a to zvlášť v
"charizmatickej obrode" týchto denominácií v poslednom desaťročí, o "jednote",
ktorá ho inšpiruje. Ale aká je to jednota? Pravá jednota Cirkvi, ktorú poznajú
pravoslávni kresťania prvého, ale aj nasledujúcich dvadsiatich storočí, alebo
pseudojednota ekumenického hnutia, ktoré popiera, že existuje Christova
Cirkev?
Odpoveď na túto otázku dáva celkom jasne vedúci "prorok"
pentakostalizmu 20. storočia David Du Plessie, ktorý za posledných dvadsať rokov
aktívne šíri správy o "krste Svätého Ducha" medzi vierovyznaniami Svetovej rady
cirkví ako odpoveď na "hlas", ktorý mu to prikázal r. 1951. "Pentakostálna
obroda" v cirkvách naberá silu a rýchlosť. Najpozoruhodnejšou vecou je, že táto
obroda sa nachádza v tzv. liberálnych ~ spoločenstvách a oveľa menej v
evanjelických a vôbec nie vo fundamentalistických častiach protestantizmu.
Naposledy menovaní sú teraz najvehementnejšími oponentmi tohto slávneho
obrodenia, pretože v pentakostálnom hnutí a v modernistickýc.h hnutiach Svetovej
rady cirkvi nachádzame najsilnejšie prejavy "Ducha" (Du Plessis, str. 28).
Podobne v rímskokatolíckej cirkvi je "charizmatická obnova" iba
v "liberálnych" kruhoch a jedným z jej výsledkov je inšpirovanie jej ekumenizmu
a liturgických experimentov ("gitarové omše" a pod.), zatiaľ čo
tradicionalistickí katolíci sa stavajú proti tomuto hnutiu, tak isto ako
fundamentalistickí protestanti. Nepochybne orientácia "charizmatickej" obrody je
prísne ekumenická. "Charizmatický" luteránsky pastor Clarence Finsaas píše;
"Mnohí sú prekvapení, že sa Svätý Duch môže pohybovať tiež v rôznych tradíciách
historickej Cirkvi ... či cirkevné učenie má kalvínske alebo arménske pozadie,
na tom málo záleží, a dokazuje, že Boh je väčší než naše viery, a že žiadna
denominácia nemá na Neho monopol!” (Christenson, str. 99). Episkopálny pastor,
hovoriaci o "charizmatickej obrode" usudzuje, že "ekumenicky vedie k
pozoruhodnému spojeniu kresťanov rôznych tradícii, hlavne na úrovni miestnej
cirkvi" (Harper, str.l7). Kalifornský "charizmatický" časopis InterChurch
Renewal je plný prejavov "jednoty", napr.: "Tma vekov sa rozplynula a
rímsko-katolícka mníška a protestant sa môžu navzájom milovať podivným novým
druhom lásky," čo dokazuje, že sa strácajú "staré bariéry medzi
vierovyznaniami." "Povrchné vieroučné rozdiely sa odstraňujú pre všetkých
veriacich, aby prišli do jednoty Svätého Ducha," Pravoslávny kňaz o. Eusébios
Stephanou verí, že "toto vyliatie Svätého Ducha transcenduje náboženské hranice
... Duch Boží veje v pravoslávnej Cirkvi i mimo nej" (Logos, Jan., 1972,
str.12).
Tu sa pravoslávny kresťan, ktorý je ostražitý, keď má "skúmať
duchov", nachádza na známej pôde posiatej obyčajnými otrepanými ekumenickými
frázami. A predovšetkým musí vedieť, že toto nové "vyliatie Svätého Ducha",
presne ako samotné ekumenické hnutie, vzniklo mimo pravoslávnej Cirkvi. Tie
nemnohé pravoslávne farnosti, ktoré sa teraz do neho zapájajú, sa zrejme riadia
podľa módy času, ktorá dozrievala úplne mimo hraníc Christovej Cirkvi.
Ale čo to znamená, že tí, ktorí sú mimo Christovej Cirkvi, učia
pravoslávnych kresťanov? Je iste pravdou (žiadny uvedomelý pravoslávny človek to
nebude popierať), že pravoslávni kresťania sa niekedy musia hanbiť pred
horlivosťou niektorých rímskokatolíkov a protestantov za svoju návštevnosť
chrámu, misijnú činnosť, spoločné modlitby, čítanie Sv. Písma a pod.. Horlivé
nepravoslávne osoby môžu zahanbiť pravoslávneho i napriek omylom svojho učenia,
keď sa viac snažia, aby sa páčili Bohu, než mnohí pravoslávni ľudia, ktorí majú
celú plnosť apoštolského kresťanstva. Pravoslávni by urobili dobre, keby sa od
nich učili a prebúdzali duchovné bohatstvá svojej vlastnej Cirkvi, ktoré nevidia
pre netečnosť a zlé návyky. Všetko toto sa týka ľudskej stránky viery, ľudských
snáh, ktoré sa môžu rozšíriť do náboženskej činnosti, či už je viera správna
alebo nesprávna.
"Charizmatické" hnutie si však nárokuje byt' v kontakte s Bohom
a tvrdí, že našlo prostriedky na prijímanie Svätého Ducha, vylievanie Božej
milosti. Avšak iba Cirkev, a nič iné, ustanovil Pán Isus Christos ako
prostriedok na udeľovanie milosti ľuďom. Máme veriť, že Cirkev sa má teraz
nahradiť nejakým "novým zjavením" schopným zosielať milosť Božiu mimo Cirkvi,
medzi skupiny ľudí, ktorí možno veria v Christa, ale ktorí nemajú skúsenosti a
vedomosti o tajomstvách, ktoré Christos ustanovil a nemajú žiadne spojenie s
apoštolmi a ich nástupcami, ktorých On ustanovil, aby boli správcami týchto
Tajomstiev? Nie! Je tak isto jasné dnes, ako to bolo jasné v prvom storočí,
že dary Svätého Ducha neboli dané tým, ktorí sú mimo Cirkvi. Veľký
pravoslávny otec 19. storočia biskup Teofán Zatvornik píše, že dar Svätého Ducha
je daný "prostredníctvom sv. Tajiny (sviatosti) myropomazania, ktoré zaviedli
apoštoli namiesto skladania rúk" (čo bola farma sviatosti v Skutkoch
apoštolských). "My všetci - ktorí sme boli pokrstení a myropomazaní - máme dar
Svätého Ducha ... i keď nepôsobí v každom." Pravoslávna Cirkev má prostriedky na
to, aby bol tento dar aktívny a "niet inej cesty ...". Bez sviatosti
myropomazania, podobne ako predtým bez skladania rúk apoštolov, Svätý Duch nikdy
neschádza a nikdy nebude schádzať.
Slovom, orientáciu "charizmatickej obrody" možno popísať ako
orientáciu nového a hlbšieho alebo "duchovného" ekumenizmu, kde je kresťan
"obnovený" resp. "obrodený" vo svojej vlastnej tradícii, ale súčasne divne
zjednotený (pretože je to tá istá skúsenosť) s inými rovnako "obnovenými" či
"obrodenými" v ich vlastných tradíciách, ktoré obsahujú rôzne stupne herézy a
neviery! Tento relativizmus vedie tiež k otvorenosti úplne novým náboženským
praktikám, ako keď pravoslávny kňaz umožní laikovi, aby na neho "skladal ruky"
pred kráľovskými (cárskymi) dverami pravoslávneho Chrámu (Logos, apríl, 1972,
str.4). Koniec toho všetkého je superekumenická vízia popredného pentakostálneho
"proroka", ktorý hovorí, že päťdesiatnici "začali živo predstavovať možnosť
hnutia stať sa Christovou Cirkvou v posledných dňoch času. Avšak táto situácia
sa úplne zmenila počas posledných desiatich rokov. Mnohí moji bratia sú teraz
presvedčení, že Pán Isus Christos, Hlava Cirkvi, vyleje svojho Ducha na všetkých
ľudí, a že historické cirkvi budú obrodené a obnovené a potom v tejto obnove
budú zjednotené Svätým Duchom" (Du Plessis, str.33). Je jasné, že v
"charizmatickej obrode" niet miesta pre tých, ktorí veria, že pravoslávna Cirkev
je Christovou Cirkvou. Nie je divu, že i pravoslávni pentakostalisti pripúšťajú,
že na začiatku mali "podozrenie" o ortodoxii tohto hnutia (Logos, apríl,1972,
str.9).
Ale teraz sa podívajme na ekumenické teórie a praktiky
pentakostalistov, na to, čo naozaj inšpiruje a dáva silu "charizmatickej
obrode", na skutočnú skúsenosť moci "ducha".
3. "Hovorenie jazykmi"
Ak sa pozorne pozrieme do spisov "charizmatickej obrody",
zistíme, že toto hnutie veľmi pripomína mnohé sektárske hnutia minulosti,
pretože sa zakladá v prvom rade alebo dokonca celkom na dosť bizarnom vieroučnom
tvrdení alebo náboženskej praxi. Jediným rozdielom je, že sa teraz dôraz kladie
na špecifický bod, ktorý žiadny sektár v minulosti nepovažoval za ústredný:
hovorenie jazykmi.
Podľa učenia rôznych päťdesiatnicových siekt je "krst vo Svätom
Duchu dosvedčený počiatočným fyzikálnym znamením hovorenia inými jazykmi"
(Sherill, str.79). Ale nielen toto je prvým znakom konverzie k päťdesiatnicovej
sekte alebo orientácii. Podľa najlepších päťdesiatnicových autorít musí táto
prax pokračovať, lebo "duch" sa môže stratiť. David Du Plessis píše: "Prax
modlenia sa jazykmi má pokračovať a rásť v živote tých, ktorí sú pokrstení v
Duchu, ináč môžu zistiť, že iné prejavy Ducha prichádzajú zriedka alebo sa
celkom zastavia" (Du Plessis, str.89). Mnohí dosvedčujú, ako tvrdí jeden
protestant, že jazyky "sa teraz stali hlavným doprovodom môjho bohoslužobného
života" (Lillie, str.50). Rímskokatolícka kniha o tamtom predmete hovorí
opatrnejšie, že "z darov Svätého Ducha" sa "tieto prijímajú často, a ak nie
vždy, tak ako prvé". "Pre mnohých je to prah, cez ktorý človek prechádza do
kráľovstva darov a plodov Svätého Ducha" (Rahaghan, str.19).
Tu možno vidieť prílišný dôraz, ktorý však nie je prítomný v
Novom Zákone, kde hovorenie jazykmi má rozhodne menší význam, ktorý slúži ako
znamenie zoslania Svätého Ducha v deň Päťdesiatnice (Sk 2) a pri ďalších dvoch
udalostiach (Sk10 a 19).
Po prvom alebo snáď druhom storočí nie je o ňom zmienka v
žiadnom pravoslávnom prameni a nie je o ňom zmienka ani medzi veľkými otcami
egyptskej púšte, ktorí boli tak naplnení Božím Duchom, že robili mnohé udivujúce
zázraky vrátane kriesenia mŕtvych. Pravoslávny postoj k jedinečnému hovoreniu
jazykmi je zhrnutý v slovách blaženého Augustína (Homílie o Jánovi, VI, 10): "V
prvých časoch Svätý Duch zostupoval na tých, ktorí uverili a títo hovorili
jazykmi, ktoré sa neučili, ako sa im dal Duch vyjadriť. Boli to znamenia
prispôsobené tejto dobe. Lebo bolo vhodné, aby bolo toto znamenie Svätého Ducha
vo všetkých jazykoch, aby sa ukázalo, že Slovo Božie má prejsť cez všetky jazyky
po celom svete. Bolo to urobené na znamenie a toto minulo." A akoby odpovedal
súčasným päťdesiatnikom s ich podivným dôrazom na tento bod, Augustín pokračuje:
"Teraz sa očakáva, že tí, na ktorých sa kladú ruky, majú hovoriť jazykmi? Alebo
keď sme skladali ruky na deti, čakal niekto z vás, že budú rozprávať jazykmi?
Alebo keď videl, že nerozprávajú jazykmi, bol niekto z vás tak zatvrdilý srdcom,
aby povedal: Tieto nedostali Svätého Ducha?"
Aby moderní päťdesiatnici ospravedlnili svoje používanie
jazykov, odvolávajú sa na Prvý list sv. apoštola Pavla ku Korinťanom (kap.
12-14). Ale sv. Pavol napísal tento list preto, lebo "jazyky" sa stali príčinou
neporiadku v korintskej Cirkvi. A i keď ich nezakázal, rozhodne znížil ich
význam. Táto pasáž, ktorá je ďaleko od toho, aby povzbudzovala modernú obrodu
"jazykov", ju naopak odsudzuje - zvlášť keď človek odhalí (ako to pripúšťajú aj
sami päťdesiatnici), že sú iné zdroje hovorenia jazykmi okrem Svätého Ducha! Ako
pravoslávni kresťania vieme, že hovorenie jazykmi ako opravdivý dar Svätého
Ducha sa nemôže objaviť u tých, ktorí sú mimo Christovej Cirkvi. Ale pozrime sa
bližšie na tento moderný fenomén a presvedčme sa, či má ten charakter, ktorý by
mohol odhaliť', z akého zdroja pochádza.
Ak máme podozrenie z preháňanej dôležitosti, ktorú prikladajú
moderní päťdesiatnici "jazykom", mali by sme im venovať pozornosť, keď skúmame
okolnosti, za ktorých sa dejú.
Sú ďaleko od toho, aby boli dávané voľne a spontánne ber,
ľudského zásahu ako pravé dary Svätého Ducha, môže byť hovorenie jazykmi
vyvolané, aby sa stali celkom vyjadriteľné pravidelnou technikou sústredenej
skupinovej "modlitby" pri doprovode psychologicky sugestívnych hymnov
("Prichádza! Prichádza!", kulminuje v "skladaní rúk" a niekedy zahrňujúc takého
čisto fyzikálne úsilie, ako je opakovanie danej frázy znovu a znovu (Koch,
str.24), alebo robia iba zvuky ústami. Jeden človek pripúšťa, že, podobne ako
iní, po hovorení jazykmi "som často vydával ústami nezmyselné slabiky v snahe
spustiť tok modlitby jazykmi" (Sherill, str.l27); a takéto snahy teraz obhajujú
päťdesiatnici. "Vydávanie zvukov ústami nie je "hovorenie jazykmi", ale môže
znamenať úprimný akt viery, ktorú Svätý Duch poctí tým, že dá takémuto človeku
moc hovoriť iným jazykom" (Harper, str.11). Iný protestantský pastor hovorí:
"Počiatočná prekážka pri hovorení jazykmi, ako sa zdá, je jednoducho uvedomenie
si, že musíme "hovoriť"' ... Prvé slabiky a slová môžu znieť divne vášmu uchu.
Môžu sa zadrhávať a neartikulovať. Ale keď naďalej hovoríte vo viere, Duch
vytvorí pre vás jazyk modlitby a chvály" (Christenson, str.130). Jezuitský
teológ hovorí, ako uvádzal takúto radu do praxe: "Po raňajkách som cítil, že som
fyzicky ťahaný do kaplnky, kde som si sadol, aby som sa modlil. Podľa Jimovho
popisu jeho vlastného prijatia tohto daru jazykov, začal som si pokojne hovoriť
"la, la, la, la". K môjmu veľkému ohromeniu nasledoval rýchly pohyb jazyka a
pier v sprievode hlbokého pocitu vnútornej oddanosti" (Gelpi, str.1).
Môže triezvy pravoslávny kresťan zamieňať tieto nebezpečné
duševné hry s darmi Svätého Ducha? V tomto nie je nič kresťanského ani
duchovného. Je to skôr oblasť psychických mechanizmov, ktoré možno uviesť do
činnosti pomocou určitých psychologických alebo fyzických techník a "hovorenie
jazykmi" tu hrá kľúčovú úlohu ako istý druh "kohútika na puške" v tejto oblasti.
V každom prípade sa to vôbec nepodobá na duchovný dar popisovaný v Novom Zákone,
ale skôr sa to blíži k šamanskému "hovoreniu jazykmi", ako je to praxou v
primitívnych náboženstvách, kde šaman alebo lekár má pravidelnú techniku
upadnutia do tranzu a potom podáva správy "bohu" alebo "od boha" v jazyku, ktorý
sa neučil.
Na nasledujúcich stranách sa stretneme s takými tajuplnými
"charakteristickými" skúsenosťami, že porovnanie so šamanizmom sa nebude zdať
pritiahnuté za vlasy, zvlášť ak chápeme, že primitívny šamanizmus je iba
zvláštnym vyjadrením "náboženského" fenoménu, ktorý modernému Západu vôbec nie
je vzdialený a skutočne zohráva významnú úlohu v živote súčasných "kresťanov":
"mediumizmu".
4. "Kresťanský"
mediumizmus
Vynikajúcu a objektívnu štúdiu "hovorenia jazykmi" urobil
nemecký luteránsky pastor Dr. Kurt Koch (The Strife of Tongues). Po preskúmaní
stoviek príkladov tohto "daru", ako sa prejavoval v posledných rokoch, došiel na
základe Sv. Písma k záveru, že iba štyri z týchto prípadov by mohli byt' darom
popísaným v Skutkoch apoštolských, ale nebol si istý ani v jednom prípade.
Pravoslávny kresťan, ktorý pozná dokonale patristickú tradíciu Christovej
Cirkvi, bude prísnejšie posudzovať úsudok Dr. Kocha. V porovnaní s týmito
niekoľkými možnými pozitívnymi prípadmi však Dr. Koch objavil určitý počet
prípadov nepochybného démonického posadnutia, pretože "hovorenie jazykmi" je v
skutočnosti "darom" posadnutých. Ale v konečnom závere Dr. Kocha nachádzame to,
čo je snáď kľúčom k celému hnutiu. Uzatvára, že "hnutie" jazykov nie je vôbec
"obrodou", pretože je v ňom málo ľútosti alebo vedomia hriechu, ale iba hľadanie
moci a skúsenosti. Fenomén jazykov nie je darom popísaným v Skutkoch
apoštolských, ani to nie je (vo väčšine prípadov) skutočná démonická
posadnutosť. Skôr "je čím ďalej tým viac jasné, že možno cez 90 % prípadov
celého jazykového hnutia je svojím charakterom mediumistických" (Koch,
str.35).
Kto je "médium"? Médium je osoba s určitou psychickou
citlivosťou, ktorá jej umožňuje byt' prostriedkom na prejavenie sa neviditeľných
síl alebo bytostí {kde sú zahrnuté skutočné bytosti, ako jasne vyhlásil starec
Ambróz Optinský).
Sú to vždy padlí duchovia, ktorým patrí táto oblasť, a nie i
"duchovia mŕtvych", ako si to predstavujú špiritisti. Takmer všetky nekresťanské
náboženstvá hojne používajú mediumistické dary ako je jasnovidectvo, hypnóza,
"zázračné" vyliečenia, ; objavenie sa a miznutie predmetov, ako aj ich pohyb z
jedného ' miesta na druhé atď.
Treba poznamenať, že niektoré podobné dary mali aj pravoslávni
svätci, ale je obrovský rozdiel medzi týmto pravým kresťanským darom a jeho
mediumistickou imitáciou. Napr. pravý kresťanský dar vyzdravenia je daný Bohom
priamo ako odpoveď na vrúcnu modlitbu a osobitne na modlitbu človeka, ktorý je
zvlášť milý Bohu, spravodlivého človeka alebo svätého človeka (Jakub 5,16), a
tiež dotykom vo viere k objektom, ktoré boli posvätené Bohom (svätená voda,
relikvie svätých atď., viď Sk 19, 12; 2 Kráľ 13,21). Ale mediumistické
vyliečenie, podobne ako iné mediumistické dary, sa uskutočňuje pomocou určitých
techník a psychických stavov, ktoré možno kultivovať a uvádzať do užívania
praxou a ktoré nemajú nič spoločného ani so svätosťou, ani s Božími činmi.
Mediumistická schopnosť sa môže získať' buď dedením, alebo prenosom cez kontakt
s niekým, kto má tento dar, alebo dokonca čítaním okultných kníh.
Mnohé médiá tvrdia, že ich moc nie je vôbec nadprirodzená, ale
pochádza z prírody, o ktorej málo vieme. Do určitej miery je to nepochybne
pravda, ale je tiež pravda, že oblasť, z ktorej tieto dary pochádzajú, je
špeciálnou oblasťou padlých duchov, ktorí neváhajú využiť príležitosť umožnenú
ľuďmi, ktorí vstupujú do tejto oblasti, aby ich zatiahli do svojich sietí a
pridávajú k tomu svoju démonickú silu a prejavy, aby priviedli duše do záhuby. A
nech sú vysvetlenia rôznych mediumistických fenoménov akékoľvek, Boh vo svojom
zjavení ľudstvu prísne zakázal styk s touto okultnou oblasťou: "Nech sa nenájde
u teba taký, čo by syna alebo dcéru prevádzal ohňom, ani veštec, ani vykladač
znamení, ani hádač, ani čarodejník, ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani
vedomec, ani nikto, kto by sa vypytoval mŕtvych. Lebo Hospodinu je ohavný každý,
kto činí tieto veci" (Deut 18,10-12; viď tiež Lev 20,6).
V praxi je možné spojiť mediumizmus s pravým kresťanstvom,
avšak túžba po mediumistických prejavoch alebo silách nie je zlúčiteľná so
základnou kresťanskou orientáciou smerom ku spáse duše. Nechcem tým povedať, že
nejestvujú "kresťania'", ktorí sú zapojení do mediumizmu často nevedome (ako
uvidíme neskôr), chcem iba povedať, že nejestvujú praví kresťania, že ich
kresťanstvo je iba "novým kresťanstvom", ktoré kázal Nikolaj Berďajev, o ktorom
sa zmienime neskôr. Dr. Koch dochádzal dokonca zo svojho protestantského pozadia
k správnemu záveru, keď tvrdí: "Náboženský život človeka neohrozuje okultizmus
alebo špiritizmus. V skutočnosti je špiritizmus do veľkej miery "náboženským"
hnutím ... Diabol neberie preč našu "náboženskosť"' ,.. Ale je veľký rozdiel
medzi: byt' náboženským a byt' znovu zrodený Svätým Duchom. So smútkom treba
povedať, že naše kresťanské denominácie majú viac "náboženských" ľudí, než
pravých kresťanov."
Najznámejšou formou mediumizmu na modernom Západe je
špiritistická seansa, kde sa nadväzuje spojenie s určitými silami, ktoré
vyvolávajú viditeľné efekty ako je klopanie, hlasy, rôznu druhy komunikovania,
automatické písanie a hovorenie neznámymi jazykmi, pohybovanie predmetmi a
objavovanie sa rúk "ľudských" postáv, ktoré možno niekedy fotografovať. Tieto
efekty sa vytvárajú pomocou určitých postojov a techník na strane prítomných.
Uvedieme tu niektoré štandardné knihy zaoberajúce sa týmto predmetom.
l. Pasivita: Činnosť ducha sa meria stupňom pasivity alebo
rezignácie, ktorú tento hľadá u senzibila či média. "Médium .., môže dosiahnuť
usilovnou kultiváciou každý, kto sa s rozmyslom vzdáva svojho tela s jeho
slobodnou vôľou, spolu so senzitívnymi a intelektuálnymi schopnosťami, v
prospech invázneho alebo kontrolujúceho ducha."
2. Solidarita vo viere: Všetci prítomní musia mať "súcitný stav
mysle na podporu média"; tento špiritistický fenomén sa "uľahčuje určitou
sympatiou, vznikajúcou z harmónie myšlienok, názorov a pocitov existujúcich
medzi tými, ktorí robia experimenty a medzi médiom". Keď je táto sympatia a
harmónia, ako aj osobné podriadenie sa vôle nedostatočné u členov "kruhu",
seansa zlyhá. Tiež počet experimentujúcich ľudí (experimentérov) je veľmi
dôležitý. Ak je väčší, prekáža harmónii, ktorá je potrebná pre dosiahnutie
úspechu.
3. Všetci prítomní spoja ruky, aby utvorili tzv. "magnetický
kruh". "Týmto uzavretým kruhom každý člen prispieva energiou určitej sily, ktorá
sa kolektívne odovzdáva médiu." Avšak "magnetický kruh" je potrebný iba u menej
vyvinutých médií. Pani Blavatská, zakladateľka modernej "teozofie", ktorá bola
sama médiom, sa neskôr vysmievala z nevypracovaných techník špiritizmu, keď sa
na Východe stretla s oveľa silnejšími médiami, k tejto kategórii patrí aj fakír
popísaný v 3. kapitole.
4. Potrebná špiritistická atmosféra sa bežne navodzuje umelými
prostriedkami, napr. spievaním hymnov, vyhrávaním jemnej hudby a dokonca
modlitbou.
Špiritistická seansa je skôr nevypracovanou formou mediumizmu -
hoci práve z tohto dôvodu sú jej techniky zrejmé - a iba zriedka má okázalé
výsledky. Jestvujú aj iné, jemnejšie formy. Niektoré z nich majú názov
"kresťanské". Aby sme to pochopili, potrebujeme sa iba pozrieť na techniky
"liečiteľov vierou", akým je Oral Roberts {ktorý pred vstupom do metodistickej
cirkvi pred niekoľkými rokmi bol kazateľom sekty Päťdesiatnicová svätosť), ktoré
spôsobujú "zázračné" uzdravenia utvorením skutočného "magnetického kruhu"
zloženého z ľudí so správnou sympatiou, pasivitou a harmóniou "viery", ktorí
kladú ruky na televízor, keď je zapnutý. Vyliečenie môže dokonca nastať vypitím
pohára vody, ktorý bol umiestnený na televízore a takto absorboval tok
mediumistických síl, ktoré boli privedené do činnosti. Ale takéto vyliečenie,
podobne ako vyliečenie spôsobené špiritizmom alebo čarodejníctvom, môže mat'
ťažké následky v neskorších psychických, a to sa ani nezmieňujeme o duchovných
poruchách.4z
V tejto oblasti musí byť človek veľmi opatrný, pretože diabol
neustále predstiera Božie činy a mnoho ľudí s mediumistickými darmi si mysli, že
naďalej zostávajú kresťanmi a že ich dary pochádzajú od Svätého Ducha. Ale
môžeme povedať o "charizmatickej obrode" - že je to v skutočnosti, ako niektorí
hovoria, v prvom rade určitá forma mediumizmu?
Pri aplikovaní najzrelejších testov pre mediumizmus na
"charizmatickú obrodu" je človek zarazený predovšetkým skutočnosťou, že hlavné
prerekvizity špiritistických seansí, popísaných vyššie, sú všetky prítomné na
"charizmatických" modlitebných zhromaždeniach, zatiaľ čo ani jedna z týchto
charakteristík nie je prítomná v tej istej forme alebo stupni v pravej
kresťanskej bohoslužbe pravoslávnej Cirkvi.
l. "Pasivita" špiritistickej seansy zodpovedá tomu, čo
"charizmatickí" autori nazývajú istým druhom odovzdania sa (letting go...). Toto
zahrňuje viac než odovzdanie vedomej existencie aktom vôle... Týka sa to tiež
veľkej, dokonca skrytej oblasti vedomého života človeka... Všetko, čo je treba
urobiť, je odovzdať seba - telo, rozum i jazyk, aby Boží Duch mal plnú vládu...
Takéto osoby sú pripravené - "bariéry padli a Boh sa mocne hýbe i cez ich celú
bytosť' (Williams, str.62-63).
Takýto "duchovný postoj" nie je postojom kresťanstva; je to
skôr postoj zenbudhizmu, orientálneho "mysticizmu", hypnózy a špiritizmu. Takáto
prehnaná pasivita je úplne cudzia pravoslávnej duc*****sti a je iba otvoreným
pozvaním k aktivite lživých duchov. Jeden pozorovateľ poddajných hypnotických
vplyvov poznamenáva, že na päťdesiatnicových stretnutiach ľudia hovoriaci
jazykmi a vysvetľujúci "ako sa zdá, prechádzajú do tranzu" (Sherill, str.87).
Táto pasivita sa prejavuje v niektorých "charizmatických" obciach tak, že úplne
rušia cirkevné organizácie a každý ustálený poriadok bohoslužieb a robia
absolútne všetko, ako to nariadi "duch".
2. Jestvuje určitá "solidarita vo viere" - a nielen solidarita
v kresťanskej viere a nádeji na spásu, ale špecifická zhoda želania pre
očakávanie "charizmatických" fenoménov. Týka sa to všetkých "charizmatických"
modlitebných zhromaždení. Je však potrebná výslovná solidarita pre skúsenosť
"pokrstenia Svätým Duchom", ktorá sa obyčajne uskutočňuje v malej oddelenej
miestnosti v prítomnosti iba niekoľkých ľudí, ktorí už mali takúto skúsenosť.
Prítomnosť len jednej osoby, ktorá má negatívne myšlienky na takúto skúsenosť
obyčajne stačí na to, aby sa "krst" neuskutočnil - presne v súlade s
pochybnosťou a modlitbou pravoslávneho kňaza, ktorá stačila na prerušenie
pôsobivej ilúzie vytvorenej cejlonským fakírom.
3. Špiritistický "magnetický kruh" zodpovedá pentakostálnemu
"skladaniu rúk", ktorý vždy vytvárajú tí, ktorí už majú skúsenosť s "krstom"
spojeným s hovorením jazykmi a ktorí podľa slov samotných päťdesiatnikov slúžia
ako "kanály Svätého Ducha" (Williams, str.64). Tato slovo používali špiritisti,
keď hovoria o médiách.
4. "Charizmatická atmosféra", podobne ako špiritistická, sa
navodí pomocou sugestívnych spevov a modlitieb, a tiež často tlieskaním rúk, čo
"vytvára" efekt narastajúceho vzrušenia s takmer intoxikačnou kvalitou (Sherill,
str.23).
Možno namietnuť, že všetky tieto podobnosti medzi mediumizmom a
pentakostalizmom sú iba náhodné. A skutočne, aby sme ukázali, či "charizmatická
obroda" je skutočne mediumistická, musíme určiť, aký je to druh "ducha'", ktorý
komunikuje cez "pentakostálne kanály". Určitý počet svedectiev zo strany tých,
ktorí to zažili a ktorí veria, že je to Svätý Duch - jasne poukazuje na jeho
povahu. "Skupina sa pohybovala blízko okolo mňa. Bolo to, ako keby vytvárali
telami lievik, cez ktorý bol koncentrovaný tok Ducha, ktorý pulzoval
miestnosťou. Prúdil do mňa, keď som tam sedel" (Sherill, str.l22). Na katolíckom
pentakostálnom zhromaždení "pri vstupe do miestnosti bol človek prakticky
ohromený silnou viditeľnou prítomnosťou Boha" (Ranaghan, str.79).
(Porovnaj "rozochvenú" atmosféru pri niektorých pohanských a
hinduistických obradoch; viď tiež str.41-42). Iný človek popísal svoj "krstný"
zážitok takto: "Bol som si vedomý, že Boh bol v miestnosti, a že sa ku mne
blížil. Nevidel som Ho, ale cítil som, že som si ľahol na chrbát. Zdalo sa mi,
že plávam po dlážke..." (Logos Journal, Nov. - Dec., 1971, str.47). Iný podobný
príklad bude uvedený v diskusii o fyzikálnych sprievodných javoch
"charizmatického" zážitku. Tento "pulzujúci", "viditeľný", "tlačiaci" duch,
ktorý sa "približuje" a "prúdi", ako sa zdá, potvrdzuje mediumistický charakter
"charizmatického" hnutia. Je isté, že Svätý Duch by sa nikdy nemohol prejaviť
takýmto spôsobom!
Ale spomeňme si na divnú charakteristiku "charizmatického"
hovorenia jazykmi, o ktorom sme sa už zmienili, a síce, že je dané nielen po
počiatočnej skúsenosti "krstu Svätým Duchom", ale pokračuje (súkromne aj
verejne) a stáva sa hlavným sprievodným javom náboženského života, lebo "dary
Ducha" môžu prestať. Jeden presbyteriánsky "charizmatický" autor hovorí o
špeciálnej funkcii tejto praxe pri "príprave" na "charizmatické" stretnutia:
"Často sa stáva, že... malá skupina strávi čas modlitbou v Duchu (t. j,
jazykmi). Pri tomto sa veľmi znásobí zmysel Božej prítomnosti a sily, ktorá sa
prenáša do zhromaždenia." A znovu "zisťujeme, že tichá modlitba v Duchu počas
stretnutia pomáha udržať otvorenosť Božej prítomnosti...", pretože "keď sa
človek zoznámil s modlením a jazykmi nahlas ... skoro vzniká možnosť dýchania,
pohybovania sa vo vokálnych akordoch a v jazyku, aby sa prejavilo dýchanie Ducha
a pritom modlitba pokračuje ticho, avšak hlboko" (Williams, str.31). Pamätajme
tiež, že hovorenie jazykmi sa môže iniciovať takými umelými spôsobmi ako
"vydávanie zvukov ústami" - a dôjdeme k nevyhnutnému záveru, že "charizmatické"
hovorenie jazykmi nie je vôbec "darom", ale "technikou", získanou inými
technikami a naopak iniciovanie ešte iných "darov Ducha", ak človek naďalej
pokračuje v jeho praktikovaní a kultivovaní. Nemáme tu kľúč k terajšiemu
hlavnému praktikovaniu moderného pentakostálneho hnutia, ktoré objavilo novú
mediumistickú techniku pre vstup a zachovanie psychického stavu, kde sú bežné
zázračné "dary"? Ak je to pravda, potom "charizmatická" definícia "skladania
rúk" - "jednoduchá služba jednej alebo viacerých osôb, ktoré sú kanálmi Svätého
Ducha k iným, ešte nepožehnaným", ktorých "dôležitou vecou je, že tí, ktorí
slúžia, sami zažili pohyb Svätého Ducha" (Williams, str.64) - popisuje presne
prechod mediumistického daru cez tých, ktorí ho už získali a sami sa stali
médiami. "Krst Svätým Duchom" sa takto stáva mediumistickou iniciáciou.
V skutočnosti, ak je "charizmatická obroda" skutočne
mediumistickým hnutím, to, čo je na ňom nejasné, ak sa na neho dívame ako na
kresťanské hnutie, sa stáva jasným. Hnutie vzniklo v Amerike, ktorá pred
päťdesiatimi rokmi zrodila špiritizmus v podobnej psychologickej klíme. Mŕtva,
zracionalizovaná protestantská viera je zrazu zaplavená terajšou skúsenosťou
"neviditeľnej" sily, ktorá sa nedá racionálne alebo vedecky vysvetliť. Hnutie má
najväčší úspech v tých krajinách, ktoré majú dávnu históriu špiritizmu alebo
mediumizmu: predovšetkým Amerika a Anglicko, potom Brazília, Japonsko, Filipíny,
čierna Afrika. Sotva sa nájde príklad "hovorenia jazykmi" v nominálnom
kresťanskom kontexte počas 1600 rokov po dobe sv. Pavla, a i vtedy je izolovaným
a krátkym historickým javom do pentakostálneho hnutia 20. storočia, ako na to
poukázal vedecký historik náboženského "entuziazmu".
A teraz majú tento "dar" mnohí šamani a lekári- čarodejníci
primitívnych náboženstiev, ako aj moderné špiritistické médiá a démonom
posadnutí. "Proroctvá" a "vysvetľovanie" na "charizmatických" bohoslužbách, ako
uvidíme, sú nejasné a stereotypné čo do prejavu, bez špecificky kresťanského
alebo prorockého ducha a obsahu. Učenie je podriadené praxi: mottom oboch hnutí
by mohlo byt' "funguje to", ako to "charizmatickí" nadšenci neustále hovoria. Je
to skutočne pasca, do ktorej, ako sme videli, vedie svoje obete hinduizmus.
Sotva možno pochybovať, že "charizmatická obroda", pokiaľ ide o tento jav, sa
oveľa viac podobá špiritizmu a vo všeobecnosti nekresťanskému náboženstvu než
pravoslávnemu kresťanstvu. Budeme však musieť uviesť mnoho príkladov, aby sme
demonštrovali, ako je toto tvrdenie pravdivé.
Až doposiaľ sme okrem tvrdení Dr. Kocha citovali iba tých,
ktorí sympatizujú s "charizmatickou obrodou", ktorí vydávajú svedectvo o tom, o
čom si myslia, že je dielom Svätého Ducha. Teraz budeme citovať svedectvá
niekoľkých ľudí, ktorí zanechal i "charizmatické" hnutie alebo odmietajú do neho
vstúpiť, pretože zistili, že "duch", ktorý ho oživuje, nie je Svätým Duchom.
l. "V meste Leicester (Anglicko) istý mladý muž hovoril toto;
`On a jeho priateľ boli veriacimi už niekoľko rokov, keď boli jedného dňa
pozvaní na stretnutie skupiny hovoriacej jazykmi. Zmocnila sa ich atmosféra
stretnutia, a potom sa modlili za druhé požehnanie a krst vo Svätom Duchu. Po
intenzívnej modlitbe sa im zdalo, ako keby na nich zostúpilo niečo horúce. Vo
svojom vnútri boli veľmi rozrušení. Niekoľko týždňov vychutnávali tento zážitok,
ale vlna pocitov začala pomaly upadať.' Muž, ktorý mi to rozprával, poznamenal,
že zbadal, ako stratil všetko želanie čítať Bibliu a modliť sa. Preskúmal tento
svoj zážitok vo svetle Svätého Písma a uvedomil si, že nepochádza od Boha. Činil
pokánie a zanechal to. Na druhej strane jeho priateľ pokračoval v týchto
"jazykoch" a to ho zničilo. Dnes ani nepomyslí na to, že je kresťanom" (Koch,
str.28).
2. Dvaja protestantskí kazatelia išli na "charizmatické"
modlitebné stretnutie v presbyteriánskom kostole v Hollywoode. "Obaja sme sa
vopred dohodli, že keď prvá osoba začne hovoriť jazykmi, budeme sa modliť asi
takto: `Pane, ak je tento dar od Teba, požehnaj tohto brata, ale ak nie je od
Teba, potom to zastav a nech nie je žiadne modlenie v jazykoch v našej
prítomnosti.' ... Istý mladý muž otvoril stretnutie krátkym rozjímaním, po
ktorom sa začala modlitba. Jedna žena sa začala plynule modliť v cudzom jazyku
bez zakoktania a zaváhania. Vysvetlenie nebolo dané. Reverend B, a ja sme sa
začali ticho modliť, ako sme sa predtým dohodli. Čo sa stalo? Nikto iný
nerozprával jazykmi, hoci sa obyčajne na týchto stretnutiach všetci okrem istého
architekta modlili neznámymi jazykmi" (Koch, str.15). Poznamenávame, že v
prítomnosti mediumistickej solidarity viery sa tento fenomén neobjavuje.
3. "V San Diegu, v Kalifornii, prišla istá žena po útechu.
Rozprávala mi o zlej skúsenosti, ktorú mala počas misie konanej istým členom
jazykového hnutia. Chodila na stretnutia, počas ktorých hovoril o potrebe daru
jazykov a na ďalšom stretnutí dovolila, aby boli na ňu položené ruky, aby
prijala krst vo Svätom Duchu a dar hovorenia jazykmi. V tej chvíli upadla do
bezvedomia. Keď prišla k sebe, ležala na dlážke s ústami automaticky sa
otvárajúcimi a zatvárajúcimi bez toho, aby povedala aspoň slovo. Bola veľmi
vyľakaná. Okolo nej stáli ľudia, ktorí boli prívržencami tohto evanjelistu a
volali: `Sestra, skutočne si prekrásne hovorila jazykmi. Teraz máš Svätého
Ducha.' Ale obeť tohto tzv. krstu vo Svätom Duchu bola uzdravená. Nikdy sa už
nevrátila k tejto skupine jazykohovorcov Keď sa ku mne prišla poradiť, ešte vždy
trpela na zlé vedľajšie účinky tohto "duchovného krstu" (Koch, str.26).
4. Iná pravoslávna kresťanka v Kalifornii hovorí o súkromnom
stretnutí s kazateľom "naplneným duchom", ktorý mal ten istý názor ako poprední
katolícki, protestantskí a pentakostálni predstavitelia "charizmatickej obrody".
Päť hodín hovoril jazykmi a používal všetky triky (psychologické, hypnotické a
"skladanie rúk"), aby prinútil prítomných prijať "krst vo Svätom Duchu". Táto
scéna bola skutočne hrozná. Keď položil ruky na moju priateľku, vydala hrdelné
zvuky, zastenala, zaplakala a vykríkla. Povedal, že trpí za iných a prihovára sa
za nich. Keď "položil ruky" na moju hlavu, nastala predtucha skutočného zla.
Jeho "jazyky" boli premiešané s angličtinou: "Máte dar proroctva, cítim to. Len
otvorte ústa a vypláva. Blokujete Svätého Ducha." Milosťou Božou som mala ústa
zatvorené, ale som si istá, že keby som hovorila, niekto iný by "interpretoval"
(súkromná komunikácia).
5. Čitatelia časopisu The Orthodox Word si spomenú na správu o
"modlitbe" konanej Sýrskou antiochijskou arcidiecézau v New Yorku na jej
zhromaždení v auguste r. 1970, kde po vytvorení dramatickej a emocionálnej
atmosféry začali mladí ľudia "svedčiť"', ako nimi hýbal "duch". Ale niekoľkí z
prítomných ľudí neskôr rozprávali, že atmosféra bola "temná a zlovestná",
"dusná", "temná a zlá", a zázračným príhovorom sv. Germana Aljašského, ktorého
ikona sa nachádzala v miestnosti, bolo celé stretnutie prerušené a zlá atmosféra
sa rozplynula (The Orthodox Word,1970, č. 4-5, str.l96-199).
Sú mnohé iné prípady, kedy ľudia stratili záujem o modlitbu ,
čítanie Svätého Písma a o kresťanstvo vo všeobecnosti. Istý študent sa dokonca
rozhodol, že "nebude viac čítať Bibliu a začal veriť, že sa mu bude zjavovať sám
Boh Otec a rozprávať sa s ním" (Koch, str.29).
Teraz budeme citovať svedectvá mnohých ľudí, ktorí vo svojej
"charizmatickej" skúsenosti nenachádzajú nič negatívneho alebo zlého a
preskúmame význam ich svedectva. Avšak bez toho, aby sme došli k záveru, pokiaľ
ide o presnú charakteristiku "ducha", ktorý vyvoláva "charizmatické" javy, na
základe dôkazov, ktoré sú tu zozbierané, musíme súhlasiť s Dr. Kochom!
"Jazykové hnutie je prejavom pomäteného stavu, ktorým sa prejavuje prenikanie
démonických síl" (Koch, str.47). To znamená, že toto hnutie, ktoré je iste
"pomätené" tým, že sa vydáva pôsobeniu "ducha", ktorý nie je Svätým Duchom, nie
je démonické podľa úmyslu alebo samo v sebe (čo súčasný okultizmus a satanizmus
iste je), ale, svojou povahou sa zvlášť otvára prejavom zrejmých démonických
síl, ktoré sa v skutočnosti niekedy objavujú.
Túto knihu čítalo veľa ľudí, ktorí sa zúčastnili
"charizmatickej obrody". Mnoho z nich potom zanechalo toto hnutie a uznalo, že
duch, ktorého zažili v "charizmatíckých" javoch, nebol Svätý Duch. Takýmto
ľuďom, ktorí sú zapojení do "charizmatického" hnutia a ktorí teraz čítajú túto
knihu, chceme povedať: Iste cítite, že vaša skúsenosť v "charizmatickom" hnutí
je niečo dobré (i keď máte výhrady voči niektorým veciam, ktoré ste videli a
zažili). Možno neveríte, že je v ňom niečo démonické. Ak tvrdíme, že
"charizmatické" hnutie je mediumistické v inšpirácii, nechceme popierať celú
vašu skúsenosť, ktorú z toho máte. Ak chcete oľutovať svoje hriechy, uvedomiť
si, že Pán Isus Christos je Spasiteľom ľudstva, úprimne milovať Boha a blížneho
- všetko toto je iste dobré a nestratíte to, ak zanecháte "charizmatické"
hnutie. Ale keď si myslíte, že vaša skúsenosť z "hovorenia jazykmi" alebo
"prorokovanie" alebo čokoľvek iné "nadprirodzené", ktoré ste zažili, je od Boha
- potom je táto kniha pre vás výzvou, aby ste poznali, že pravá kresťanská
duchovná skúsenosť je omnoho hlbšia, než ako ste to cítili doposiaľ, že lákanie
diabla je oveľa jemnejšie, než si môžete predstaviť, že ochota našej padlej
ľudskej prirodzenosti zamieňať ilúziu za pravdu, emočný komfort za duchovnú
skúsenosť, je oveľa väčšia, než si myslíte. V ďalšej časti tejto kapitoly si o
tom povieme podrobnejšie.
Pokiaľ ide o presný charakter "jazykov", ktorými sa dnes
rozpráva, nemožno dať pravdepodobne jednoduchú odpoveď. Celkom určite vieme, že
v pentakostalizme, práve tak ako pri špiritizme, hrajú nemalú úlohu elementy
podvodu a sugescie pri občasnom intenzívnom tlaku aplikovanom v
"charizmatických" kruhoch, ktorým sa vynucuje objavenie sa tohto fenoménu. Tak
jeden člen veľkého pentakostálneho "Isusovho hnutia" svedčí, že keď hovoril
jazykmi, "bola to len emocionálne vybudovaná vec, kde som mrmlal zopár slov". A
iný sa úprimne priznáva: "Keď som sa stal kresťanom, ľudia, s ktorými som bol,
mi povedali, že to musím robiť. Tak som sa modlil, aby som to mohol urobiť a
zašiel som tak ďaleko, že som ich napodobňoval, aby si mysleli, že mám tento
dar" (Ortega, str.49?. Niektoré z domnelých "jazykov" nie sú takto nepochybne
pravé, alebo sú prinajlepšom produktom sugescie za podmienok takmer emočnej
hystérie. Avšak jestvujú skutočne zdokumentované prípady pentakostálneho
hovorenia nenaučeným jazykom (Sherill, str.90-95). Jestvujú tiež mnohé svedectvá
o pokoji, istote a tichu (bez hysterických stavov), čím sa možno dostať do stavu
"hovorenia jazykmi". A jestvuje zreteľne nadskutočný charakter v príslušnom
fenoméne "spievania jazykmi", kde "duch" inšpiruje melódiu a mnohí sa pripájajú,
aby vytvorili efekt, ktorý sa rôzne popisuje ako "tajomný, ale mimoriadne
krásny" (Sherill, str.118) a "nepredstaviteľný, ľudsky nemožný" (Williams,
str.33). Preto sa zdá zrejmým, že nielen psychologické alebo emocionálne
vysvetlenie môže zodpovedať fenoménu súčasných "jazykov". Ak nie je spôsobené
pôsobením Svätého Ducha - a doposiaľ je to presvedčivo zrejmé, že tomu tak
nemôže byt' - potom dnešné "hovorenie jazykmi" ako autentický "nadprirodzený"
fenomén môže byť iba prejavom daru niektorého , iného ducha.
Aby sme presnejšie identifikovali tohto "ducha" a lepšie
pochopili "charizmatické" hnutie nielen v jeho jave, ale i v jeho "duc*****sti",
budeme sa musieť hlbšie venovať prameňom pravoslávnej Tradície. A predovšetkým
sa budeme musieť vrátiť k učeniu pravoslávnej asketickej tradície, ktorá už bola
prediskutovaná v tejto sérii článkov pri vysvetľovaní sily, ktorú má nad svojimi
prívržencami hinduizmus. Je to prelesť, čiže duchovný klam.
5. Duchovný klam
Pojem PRELESŤ ako kľúčový pojem v pravoslávnom asketickom učení
úplne chýba v protestantsko-katolíckom svete, ktorý vytvoril "charizmatické"
hnutie. A touto skutočnosťou je vysvetlené, prečo takýto zrejmý klam môže
ovládať menované "kresťanské" kruhy a tiež prečo to "prorok" ako Nikolaj
Berďajev, ktorý pochádza z pravoslávneho prostredia, považuje za absolútne
podstatné, že v "novom veku Svätého Ducha" "nebude asketický svetový názor".
Dôvod je zrejmý. Pravoslávny asketický svetový názor je jediným prostriedkom,
ktorým ľudia, ktorí prijali Svätého Ducha v krste a pri myropomazaní, môžu
naďalej získavať Svätého Ducha vo svojom živote, a učí, ako rozlišovať duchovný
klam a chrániť sa pred nim. "Nová duc*****sť', o ktorej sníval Berd'ajev, a
ktorú teraz praktizuje "charizmatická obroda", má úplne iný základ a je podvodom
vo svetle pravoslávneho asketického učenia. Preto niet miesta pre obe koncepcie
v tom istom duc*****m svete. Keď prijmeme "novú duc*****sť"' "charizmatickej
obrody", musíme odmietnuť pravoslávne kresťanstvo a opačne, ak chceme zostať
pravoslávnymi kresťanmi, musíme odmietnuť "charizmatickú obrodu", ktorá je
falzifikátom pravoslávia.
Aby bolo jasné, o čo tu ide, uvedieme učenie pravoslávnej
Cirkvi o duc*****m klame, ako sa nachádza v súhrne tohto učenia z 19. storočia
od biskupa Ignáca Brjančaninova, pravoslávneho otca modernej doby, v prvom
zväzku jeho zobratých spisov.
Jestvujú dve základné formy prelestí alebo duchovného klamu.
Prvá a okázalejšia forma nastáva, keď sa človek snaží o vyšší duchovný stav či
duchovné videnie bez toho, aby sa očistil od vášni a spoliehania sa na vlastný
úsudok. Takémuto človeku diabol dáva veľké "videnia". Je veľa takých príkladov v
životoch svätých, ktoré sú jednými z hlavných prameňov pravoslávneho asketického
učenia. Tak novgorodský biskup sv. Niceta (31. jan.) začal žiť v osamelosti,
nepripravený, proti rade svojho predstaveného a skoro počul hlas, ktorý sa
modlil s nim. Potom k
nemu prehovoril "Pán" a poslal "anjela", aby sa modlil namiesto
neho, a aby ho poučil, že namiesto modlitby je treba čítať knihy a učiť tých,
ktorí k nemu prichádzajú. Toto aj robil a vždy videl "vedľa seba anjela", ktorý
sa modlil a ľudia boli udivení jeho duc*****u múdrosťou a "darmi Svätého Ducha",
ktoré, ako sa zdalo, mal, vrátane "proroctiev", ktoré sa vždy splnili. Klam bol
odhalený až vtedy, keď otcovia monastiera zistili jeho averziu voči Novému
Zákonu (hoci Starý Zákon, ktorý nikdy nečítal, mohol citovať naspamäť), a ich
modlitbami bol privedený k ľútosti, jeho "zázraky" prestali a neskôr dosiahol
pravú svätosť. Podobne sv. Izák Kyjevopečerský (14. feb.) videl veľké svetlo a
"zjavil sa mu "Christos" s anjelmi". Keď sa Izák bez prežehnania poklonil pred
"Christom", zmocnili sa ho démoni a potom, čo s nim divo tancovali, nechali ho
takmer mŕtveho. I on neskôr dosiahol pravú svätosť. Jestvujú podobné prípady,
keď sa "Christos" s "anjelmi" objavil askétom a dával im udivujúcu moc "darov
Svätého Ducha", ktoré nakoniec často viedli oklamaného askétu k šialenstvu alebo
k samovražde.
Jestvuje však iná, bežnejšia a menej okázalá forma duchovného
klamu, ktorá svojim obetiam neponúka veľké videnia, ale vznešené "náboženské
pocity". Stáva sa to, ako písal biskup Brjančaninov, "keď si srdce želá a snaží
sa radovať zo svätých a božských pocitov, ale ešte nie je pre ne úplne zrelé.
Každý, kto nemá kajúceho ducha, kto v sebe poznáva každý druh zásluhy a hodnoty,
kto sa neochvejne nedrží učenia pravoslávnej Cirkvi, ale nejakej inej tradície,
alebo si vymyslel svoj vlastný rozhodcovský posudok, alebo sa držal
nepravoslávneho učenia - je v tomto stave klamu". Rímskokatolícka cirkev má celé
duchovné príručky napísané ľuďmi v tomto stave: Takouto je kniha Tomáša
Kempeského Nasledovanie Christa. Biskup lgnác hovorí o nej toto: "V tejto knihe
prevláda a z jej strán dýcha pomazanie lichotiaceho čitateľa zlým duchom a
otravuje ho ... Kniha privádza čitateľa do spoločenstva s Bohom priamo, bez
predošlého očistenia cestou pokánia. Telesní ľudia v nej vstupujú do nadšenia z
potešenia a intoxikácie získanej bez ťažkostí, bez samozrieknutia sa, bez
pokánia, bez ukrižovania tela s jeho vášňami a želaniami (Gal 5,24), s chválením
ich padlého stavu." A výsledok, ako napísal I. M. Koncevič, veľký
sprostredkovateľ patristického učenia je, že askéta snažiaci sa zapáliť vo
svojom srdci lásku k Bohu pri súčasnom zanedbávaní pokánia sa snaží získať pocit
útechy, extázy a ako výsledok dosahuje presný opak: "Vstupuje do spoločenstva
Satana a napĺňa sa nenávisťou k Svätému Duchu" (biskup Ignác).
A toto je terajší stav, v ktorom sa nachádzajú prívrženci
"charizmatickej obrody" bez toho, aby im to prišlo na myseľ. Jasnejšie to
uvidíme, keď bod po bode preskúmame ich zážitky a názory a porovnáme ich s
učením pravoslávnych otcov, ako to uvádza biskup Ignác.
A. Postoj k "duchovným" zážitkom
Keďže prívrženci "charizmatického" hnutia málo poznajú alebo
vôbec nepoznajú pravé pramene kresťanskej duchovnej skúsenosti - sväté sviatosti
Cirkvi a duchovné učenie odovzdané svätými otcami Cirkvi od Christa a Jeho
apoštolov, nemajú prostriedky na rozlišovanie Božej milosti od falzifikátov.
Všetci "charizmatickí" spisovatelia preukazujú viac-menej nedostatok opatrnosti
pri rozlišovaní zážitkov, ktoré majú. Niektorí katolícki pentakostáli
(päťdesiatnici) "vyháňajú Satana" skôr, než požiadajú o "krst v Duchu". Ale
účinok tohto aktu, ako to bude zrejmé z ich vlastného svedectva, sa podobá činom
Židov v Skutkoch apoštolských (19, 15), na "exorcizmus" ktorých zlý duch
odpovedal: Isusa poznám, o Pavlovi viem, ale kto ste vy? Sv. Ján Kasián, veľký
pravoslávny západný otec, ktorý s veľkou bystrosťou písal o pôsobení Svätého
Ducha vo svojej Konferencii o "Božích daroch", poznamenáva, že "démoni niekedy
robia zázraky, aby vyvolali pýchu u človeka, ktorý si mysli, že má zázračné
dary, a aby pre neho takto pripravili ešte zázračnejší pád. Predstierali, že sa
upaľujú a sú vyháňaní z tiel, v ktorých prebývali prostredníctvom svätosti ľudí,
o ktorých vedeli, že nie sú svätí... V Evanjeliu čítame: `Povstanú falošní
Christovia a falošní proroci...'
Švédsky vizionár z 18. storočia Emanuel Swedenborg - ktorý bol
predchodcom dnešnej okultnej a "duchovnej" obrody - mal rozsiahle skúsenosti s
duchovnými bytosťami, ktoré často videl a komunikoval s nimi. Rozlišoval dva
druhy duchov: "dobrých" a "zlých". Jeho skúsenosť bola nedávno potvrdená
zisteniami klinického psychológa v jeho práci s "halucinujúcimi" pacientmi v
štátnej psychiatrickej liečebni v Ukiahu v Kalifornii. Tento psychológ bral
vážne hlasy, ktoré počuli jeho pacienti a urobil s nimi sériu "rozhovorov"
(prostredníctvom samotných pacientov). Došiel k záveru, podobne ako Swedenborg,
že jestvujú dve veľmi rozdielne skupiny "bytostí", ktoré nadviazali kontakt s
jeho pacientmi: "vyšší" a "nižší". Podľa jeho slov "hlasy nižšieho radu sa
podobajú opitým vandrákom pri bare, ktorí radi obťažujú a mučia iba zo žartu.
Navrhujú prostopašné akty a potom nadávajú pacientom, aby ich brali do úvahy.
Hľadajú slabé miesta vo vedomí a nekonečne na tom pracujú ... Slovná zásoba a
rozsah myšlienok nižšieho radu je obmedzená, ale majú vytrvalú vôľu
ničiť...Pracujú na každej slabosti a viere, a tvrdia, že majú desivú silu,
luhajú a dávajú mnoho sľubov a potom podrývajú vôľu pacienta... Bytosti z
nižšieho radu sú bezbožné a protináboženské... Jednému človeku sa zjavili ako
obyčajní diabli a označovali sa ako démoni..."
"V priamom kontraste stoja zriedkavejšie halucinácie vyššieho
radu ... Tento kontrast sa môže ilustrovať zážitkom istého muža. Počul dlhé
hádanie sa dolného radu o tom, ako ho zavraždia. Ale videl, ako k nemu v noci
prichádza svetlo ako slnko. Vedel, že to bol iný rad, pretože svetlo
rešpektovalo jeho slobodu a odišlo by od neho, keby ho vyľakalo ... Keď bol muž
povzbudený, aby sa priblížil k tomuto priateľskému slnku, vstúpil do sveta
silných svetelných zážitkov... (Raz) sa objavila silná a pôsobivá postava
podobná Christu... Niektorí pacienti majú skúsenosti tak s vyšším, ako aj s
nižším radom v rôznych dobách a cítia, že sú chytení medzi nebom a peklom. Vyšší
rad má moc nad nižším radom a občas ju aj ukazuje, ale nie dostatočne, aby dali
pokoj mysliam väčšiny pacientov. Vyšší rad sa zdal byt' podivne nadaný, múdry a
nábožný."
Ten kto číta životy pravoslávnych svätých a inú náboženskú
literatúru, vie, že všetci títo duchovia - tak "dobrí" ako aj "zlí", "nižší" a
"vyšší" sú rovnako démoni a že rozdiel medzi prvými dobrými duchmi (anjelmi) a
zlými duchmi sa nemôže robiť na základe vlastných pocitov a dojmov. Široko
rozšírená prax "exorcizmu" v "charizmatických" kruhoch nedáva žiadnu záruku, že
zlí duchovia sa skutočne vyháňajú. Exorcizmus je tiež veľmi bežný (a ako sa zdá,
úspešný) medzi primitívnymi šamanmi, ktorí takisto uznávajú, že sú rôzne druhy
duchov, ktorí sú však všetci démonmi, či už utekajú, keď sú vyháňaní počas
exorcizmu, alebo prichádzajú, keď sú vyzývaní, aby dali šamanistickú silu.
Nikto nebude popierať, že "charizmatické" hnutie je v celku
pevne orientované proti súčasnému okultizmu a satanizmu. Ale jemnejší zlí
duchovia sa objavujú ako "anjeli svetla" ( 2 Kor 1 l,14) a je potrebný veľký dar
rozlišovania spolu s hlbokou nedôverou ku všetkým mimoriadnym "duchovným"
zážitkom, ak sa človek nechce dať oklamať. Tvárou v tvár tajomným, neviditeľným
nepriateľom, ktorí vedú neviditeľnú vojnu proti ľudskému rodu, naivne dôverný
postoj k zážitkom väčšiny ľudí zapojených do "charizmatického" hnutia je
otvoreným pozvaním k duchovnému klamu. Tak napr. jeden pastor odporúča meditovať
nad pasážami Sv. Písma a potom si zapísať každú myšlienku vyvolanú" čítaním: "Je
to osobná správa od Svätého Ducha pre vás" (Christenson, str.l39). Ale každý,
kto vážne študuje kresťanskú duc*****sť, vie, že napr. "na začiatku mníšskeho j
života niektorí nečisti duchovia poučujú (novicov) pri vysvetľovaní Božieho
Písma ... a postupne ich podvádzajú, aby ich uviedli do herézy a bohorúhačstva"
(Rebrík sv. Jána, schod 26,152).
Je smutné, že sa postoj pravoslávnych prívržencov
"charizmatickej oborody", ako sa zdá, nelíši od postoja protestantov a
katolíkov. Títo zrejme nepoznajú, dobre pravoslávnych otcov alebo životy
svätých, a keď predsa len citujú niektorého otca, je to vybraté z kontextu (viď
neskôr sv. Serafíma). "Charizmatický" apel je hlavne apelom na zážitok. Jeden
pravoslávny kňaz píše: "Niektorí sa opovážili označiť túto skúsenosť za
"prelesť” - duchovný klam. Nikto, kto stretol Pána týmto spôsobom, by nemohol
padnúť do klamu" (Logos, Apríl, 1972, str.10). Ale ťažké je nájsť pravoslávneho
kresťana, ktorý má schopnosť rozlišovať veľmi jemné formy duchovného klamu (kde
napr. "pýcha" môže mat' formu "pokory") iba na základe vlastného pocitu, bez
znalosti patristickej tradície. Len človek, ktorý prijal patristickú tradíciu
ako svoje vlastné myslenie a prax a dosiahol veľkú svätosť, si môže dovoliť to
urobiť.
Ako je pravoslávny kresťan pripravený na to, aby odolal tomuto
podvodu? Má celý komplex Bohom inšpirovaných patristických spisov, ktoré spolu
so Svätým Písmom poskytujú 1900 ročný úsudok Christovej Cirkvi o každom možnom
duc*****m a pseudoduc*****m zážitku. Neskôr uvidíme, že táto tradícia má veľmi
určitý a konkrétny úsudok práve v otázke, ktorú vznáša "charizmatické" hnutie.
Ide o možnosť nového a značne rozšíreného "vyliatia Svätého Ducha" v posledných
dňoch. Ale i keď si neprečítame otcov, aby sme poznali ich názor na tieto
špecifické otázky, pravoslávny kresťan je proti tomuto podvodu chránený, lebo
vie, že takýto podvod či klam nielenže existuje, ale všade o ňom aj čítame.
Biskup Ignác píše: "Všetci sme klamaní. Ak to vieme, máme najlepší prostriedok
na ochranu proti podvádzaniu. Je najvyšším podvodom, ak uznáme, že nie sme
klamaní." Cituje sv. Gregora Sinajského, ktorý nás varuje: "Nie je ľahkou prácou
dosiahnuť pravdu a očistiť sa od všetkého, čo je proti milosti, pretože diabol
obyčajne ukazuje svoj klam, zvlášť začiatočníkom, vo forme pravdy a dáva
duchovný vzhľad tomu, čo je zlé," A
Poznámka: A potom uprostred takejto tajomnej a zaplavujúcej radosti som sa stal šamanom...
Mohol som vidieť a počuť úplne inak. Dostal som osvietenie ... a nebol som to
iba ja, ktorý mohol vidieť cez tmu života, ale to isté jasné svetlo svietilo zo
mňa ... a všetci duchovia zeme a neba a mora teraz prichádzajú ku mne a stali sa
mojimi pomocnými duchmi" (Lewis, Ecstatic Religion, str.37).
Neprekvapuje, že nepodozrievaví "kresťania", ktorí sa po zrelej
úvahe stali prístupnými podobnému pohanskému zážitku, to ešte budú vysvetľovať
ako "kresťanský" zážitok. Psychologicky sú ešte kresťanmi, hoci duchovne
vstúpili do oblasti zreteľne nekresťanských postojov a praktík. Aký je posudok
pravoslávnej asketickej tradície pokiaľ ide o také veci ako je "smiech Svätého
Ducha?" Svätí Barsanofios a Ján, askéti zo 6. storočia, dávajú nedvojzmyselnú
pravoslávnu odpoveď istému pravoslávnemu mníchovi, ktorý mal takýto problém
(Odpoveď 451): "V Božej bázni nie je smiech. Sv. Písma hovorí o bláznoch, ktorí
pozdvihujú svoj hlas v smiechu (Sirach 21,23). A slovo blázna je vždy
znepokojivé a zbavené milosti." Sv. Efrém Sýrsky učí práve tak jasne: "Smiech a
dôvera sú začiatkom skazy duše. Ak to vidíš v sebe, vedz, že si prišiel do hlbín
zlých duchov. Neprestávaj sa modliť k Bohu, aby ťa zbavil tejto smrti ... Smiech
od nás odoberá požehnanie, ktoré je sľúbené tým, ktorí trúchlia (Mat 5,4), a
ničí to, čo bolo vybudované. Smiech uráža Svätého Ducha, nie je prospešný duši,
zneucťuje telo. Smiech vyháňa cnosti, nepamätá na smrť alebo pomyslenie na
mučenie" (Filokalia, ruské vydanie, Moskva, 1813, vol. 2, str. 448). Nie je
zrejmé, ako ďaleko môže zviesť neznalosť základného kresťanského učenia?
Podobne ako smiech je odpoveďou na "charizmatický krst",
jestvuje jeho bežný psychologický príbuzný – slzy. Tieto sa vyskytujú u
jednotlivcov a často u celých skupín naraz (v tomto prípade nehľadiac na zážitok
"krstu", šíria sa ako infekcia bez akejkoľvek zrejmej príčiny (viď Sherill,
str.109,117). "Charizmatickí" autori nenachádzajú pre toto dôvod v "presvedčení
o hriechu", ktoré produkuje takéto výsledky v protestantských obradoch. Vôbec
neuvádzajú dôvod a zdá sa, že nejestvuje nič okrem toho, že tento zážitok
jednoducho prichádza na človeka, ktorý je vystavený "charizmatickej" atmosfére.
Pravoslávni otcovia, ako poznamenáva biskup Ignác, učia, že slzy často
sprevádzajú druhú formu duchovného klamu. Sv. Ján Lestvičník hovorí o rôznych
príčinách sĺz, niektorých dobrých a niektorých zlých, a varuje: "Neverte svojej
studni sĺz, kým ste si dokonale neočistili dušu" (Schod 7,35). A o jednom druhu
sĺz hovorí jednoznačne: "Slzy bez myšlienky sú vlastné iba nerozumnej povahe a
nie rozumnej" (7,17).
Okrem smiechu a sĺz, a často spolu s nimi, jestvujú ešte iné
psychické reakcie na "krst Svätého Ducha" vrátane tela mnohých druhov chvenia,
skrúcania sa a padania na zem. Všetky tu uvádzané príklady, a to treba
zdôrazniť, sú príklady bežných protestantov a katolíkov, a vôbec nie príklady
niektorých päťdesiatnicových extrémistov, ktorých zážitky sú oveľa okázalejšie a
neobmedzenejšie.
"Keď na mňa skladali ruky, okamžite som pocítil, že sa mi prsia
chcú vraziť do hlavy. Pery sa mi začali chvieť a mozog sa mi začal trhať. Potom
som sa začal škľabiť"' (Ranaghan, str. 67). Ďalší "bez emócií sledoval udalosť,
ale s veľkým teplom v tele a veľkou ľahostajnosťou" (Ranaghan, str.91). Iný
vydáva toto svedectvo: "Keď som si kľakol, začal som sa chvieť ... Zrazu som
pocítil, že som naplnený Svätým Duchom a uvedomil som si, že Boh je reálny.
Začal som sa smiať a kričať zároveň. Ďalej si pamätám, že som si ľahol tvárou k
zemi pred oltár a naplnil som sa Christovým pokojom" (Ranaghan, str. 34). Iný
hovorí: "Keď som pokojne kľačal a ďakoval som Pánovi, D. ležal tvárou k zemi a
náhle sa začal dvíhať silou niekoho neznámeho. V myšlienke, že je to iste Bohom
inšpirované ... som zbadal, že D. sa pohybuje celkom viditeľne pomocou Svätého
Ducha" {Ranaghan, str. 29). Druhý: "Moje ruky (obyčajne studené v dôsledku zlej
cirkulácie) zvlhli a otepleli, oblialo ma teplo" (Ranaghan, str.30). Iný: "Vedel
som, že Boh vo mne pôsobí. Počul som zreteľné pálenie v rukách a okamžite som sa
kúpal v horúcom pote" (Ranaghan, str.102). Jeden člen "Isusovho hnutia" hovorí;
"Cítil som, že niečo vo mne tryská a zrazu som začal hovoriť jazykmi" (Ortega,
str.49). Jeden "charizmatický" apologéta zdôrazňuje, že takého zážitky sú
typické v "krste Svätým Duchom", ktorý "je často poznamenaný subjektívnym
zážitkom, ktorý priviedol príjemcu či recipienta k prekrásnemu, novému zmyslu
blízkosti k Pánovi. Toto si niekedy vyžaduje taký prejav bohoslužby a bohoúcty,
ktorá nemôže byt' obsiahnutá v bežných obmedzeniach ukladaných etiketou našej
západnej spoločnosti! V takýchto časoch bolo známe, že sa niektorí násilne
triasli, dvíhali ruky k Pánovi, zvyšovali hlasy nad normálnu výšku tónu či
dokonca padali na podlahu" (Lillie, str.17}.
Človek nevie, čomu sa má viac diviť. Úplnej nezhode takýchto
hysterických pocitov a zážitkov z niečoho duchovného, alebo z neuveriteľnej
ľahkomyseľnosti, ktorá vedie takýchto oklamaných ľudí k tomu, že pripisujú svoje
skrúcanie sa "Svätému Duchu", "Božskej inšpirácii", "Christovmu pokoju". Sú to
iste niektorí ľudia, ktorí sú v duchovnej a náboženskej oblasti nielen úplne
neskúsení a bez vedenia, ale sú absolútne analfabetmi. Celá história
pravoslávneho kresťanstva nepozná žiadny takýto "extatický" zážitok vyvolaný
Svätým Duchom. Je len bláznovstvom, keď niektorí "charizmatickí" apologéti
porovnávajú tieto detské a hysterické zážitky, ktoré sú prístupné absolútne
každému, s Božím zjavením udeleným najväčším svätcom, ako napr. sv. Pavlovi na
ceste do Damasku alebo sv. Jánovi Teológovi na Patmose. Títo svätci padli pred
pravým Bohom (bez skrúcania sa a iste i bez smiechu), zatiaľ čo títo
pseudokresťania iba reagujú na prítomnosť 'útočiaceho ducha" a uctievajú iba
samého seba. Starec Makarij Optinský napísal istému človeku v podobnom stave:
"Keď si myslíš, že hľadáš Božiu lásku v utešujúcich pocitoch, nehľadáš Boha, ale
seba, to znamená, že tvoju vlastnú útechu, pričom sa vyhýbaš ceste ľútosti a
považuješ sa za domnele strateného bez duchovnej útechy."
Ak sú tieto "charizmatické" zážitky vôbec náboženskými
zážitkami, potom sú bezpochyby pohanskými náboženskými zážitkami. A zdá sa, že
skutočne presne zodpovedajú mediumistickému iniciačnému zážitku posadnutosti
duchom, ktorá je spôsobená "vnútornou silou, tryskajúcou vo vnútri, snažiacou sa
o ovládnutie" (Koch, Occult Bondage, str.44). Samozrejme, že nie všetky "krsty
vo Svätom Duchu" sú také extatické ako niektoré z týchto zážitkov (hoci niektoré
sú dokonca viac extatické): ale toto je tiež v zhode s duc*****u praxou: "Keď si
duchovia nájdu priateľské médium alebo médium, ktoré je disponované na
rezignovanie či submisívnosť alebo pasivitu mysle, vstúpia doň títo pokojne ako
do svojho vlastného domu, pričom, naopak, keď je psychika menej disponovaná pre
odpor alebo úplný nedostatok pasivity mysle, vstupuje duch s väčšou alebo menšou
silou, a toto sa často odráža v skrúcaní tváre a chvení členov s médiovými
vlohami" (Blackmore, Spiritism, str.97).
Tento zážitok z "posadnutosti duchom" sa však nemá zamieňať so
skutočnou démonskou posadnutosťou, keď nečistý duch v niekom neustále prebýva a
vytvára fyzický a psychický nepokoj, ktorý sa nezdá byt' indikovaný v
"charizmatických" zdrojoch. Mediumistické "posadnutie" je dočasné a čiastočné a
médium súhlasí, aby bolo "použité" na zvláštnu činnosť útočiaceho ducha. Ale
samotné "charizmatické" texty vysvetľujú, že to, čo je pojaté do týchto zážitkov
- keď sú pravé a nie sú produktom sugescie - nie je iba rozvoj niektorej
mediumistickej schopnosti, ale skutočná posadnutosť duchom. Títo ľudia majú
pravdu, keď o sebe hovoria, že sú "naplnení duchom" - ale iste to nie je Svätý
Duch, ktorým sú naplnení!
Biskup Ignác uvádza niekoľko príkladov takéhoto psychického
doprovodu duchovného klamu. Jeden mních sa chvel a vydával divné zvuky a tieto
znamenia identifikoval ako "ovocie modlitby", druhý mních, ktorého tento biskup
stretol, ako výsledok svojho extatického spôsobu modlitby cítil vo svojom tele
také teplo, že nepotreboval v zime. teplé oblečenie a toto teplo mohli pociťovať
aj iní. Biskup Ignác píše, že druhý prípad duchovného klamu je sprevádzaný
"materiálnym, prudkým teplom krvi", "správanie askétov Iatinizmu ovládnutých
klamom je vždy extatické v dôsledku tohto mimoriadneho materiálneho, prudkého
tepla" - ako stavu takých latinských "svätcov", akými boli František z Assisi a
Ignác z Loyoly. Toto materiálne teplo krvi, známka duchovne oklamaného, treba
odlišovať od duchovného tepla, ktoré pociťujú takí svätci, ako je sv. Serafím
Sarovský, ktorý jedinečne získal Svätého Ducha. Ale Svätý Duch sa nezískava
extatickými "charizmatickými" zážitkami, no dlhou a ťažkou cestou asketizmu,
cestou ľútosti, o ktorej hovoril starec Makarij, v Christovej Cirkvi.
C. "Duchovné dary" sprevádzajúce "charizmatický"
zážitok
Hlavným tvrdením prívržencov "charizmatickej obrody" je, že
získali "duchovné" dary. Jeden z prvých "darov", ktorý pozorujeme u tých, ktorí
boli "pokrstení Svätým Duchom", je nová "duchovná" sila a smelosť. To, čo dáva
táto smelosť je určitá skúsenosť, o ktorej nemožno pochybovať, že ju majú, hoci
možno pochybovať o tom, ako si ju vysvetľujú. Niekoľko typických príkladov;
"Nemusím veriť v Päťdesiatnicu, pretože som ju videl" (Ranaghan, str.40). "Začal
som cítiť, že presne viem, čo povedať iným a čo potrebujú počuť... Zistil som,
že Svätý Duch mi dal skutočnú smelosť to povedať a malo to pozoruhodný účinok"
(Ranaghan, str.64). "Tak som veril, že Duch bude verný svojmu slovu, že som sa
modlil bez akýchkoľvek vytáčok. Vrúcne som sa modlil v každom inom deklaratívnom
konštatovaní" (Ranaghan, str.67). Pravoslávny príklad: "Modlíme sa za rozum a
náhle sme múdri v Pánovi. Modlime sa za lásku a pravú lásku je cítiť ku všetkým
ľuďom. Modlime sa za vyzdravenie a vráti sa zdravie. Modlíme sa vo viere za
zázraky a videli sme, ako sa dejú zázraky. Modlíme sa za znamenia a dostávame
ich. Modlíme sa jazykmi známymi a jazykmi neznámymi" (Logos, Apríl,
1972,1-13).
Tu sa znovu pravá pravoslávna charakteristika, získaná a
vyslúžená dlhými rokmi asketickej námahy a dozrievajúca vo viere, získava
okamžite "charizmatickým" zážitkom. Samozrejme, je pravda, že apoštoli a
mučeníci dostali veľkú smelosť ako zvláštny Boží dar. Ale je smiešne, keď sa
každý "charizmatický kresťan" bez toho, aby vedel, čo je Božia milosť, chce
porovnávať s týmito veľkými svätcami. "Charizmatická" smelosť založená na
zážitku klamu je iba horúčkovitá "obrodenecká" imitácia pravej kresťanskej
smelosti a slúži iba ako iný identifikačný znak "charizmatického" klamu. Biskup
Ignác píše, že istú "sebadôveru a smelosť obyčajne pozorujeme u ľudí, ktorí sa v
sebaklame domnievajú, že sú svätí a duchovne napredujú". "Mimoriadna okázalosť
sa objavuje u tých, ktorí sú postihnutí týmto klamom. Sú akoby opojení sami
sebou, svojím stavom sebaklamu a vidia v ňom stav milosti. Sú presiaknutí,
zaplavení namyslenosťou a pýchou, zatiaľ čo sa javia pokornými tým, ktorí
posudzujú podľa vzhľadu a nie sú schopní posudzovať po ovocí."
Okrem samotného hovorenia jazykmi najbežnejším "nadprirodzeným"
darom "pokrstených v Duchu" je priame prijímanie "posolstiev od Boha" vo forme
"proroctiev" a "vysvetlení". Jedno katolícke dievča hovorí o svojich
"charizmatických" priateľoch toto: "Bola som svedkom, ako niektorí z nás
hovorili jazykmi (niektoré som mohla vysvetliť). Tieto posolstvá sú vždy
posolstvá veľkej radosti a útechy od Pána" (Ranaghan, str.32). Jedno
"vysvetlenie" je zhrnuté takto: "Hovoril slová, ktoré boli od Boha, posolstvo
útechy" (Ranaghan, str.l8l). Posolstvá nie sú ničím, ak nie sú výrazné. Na istom
stretnutí "ešte jedna mladá žena oznámila "posolstvo od “Boha", pričom hovorila
v prvej osobe" (Ranaghan, str.2). Jeden "charizmatický" protestant píše, že v
takýchto posolstvách "sa hovorí priamo "slovo" Božie!... Slovo môže povedať
každý, kto je prítomný, a tak sa slová: Takto hovorí Pán, rozmanito predierajú
do bratstva. Je to obyčajne v prvej osobe (hoci nie vždy), ako napr.: Som s
vami, aby som vás žehnal" (Williams, str.27).
Niekoľko špecifických textov "proroctiev" a "vysvetlení" je
uvedených v apologetických knihách "charizmatického" hnutia.
l. "Buď ako strom kývajúci sa vôľou, zakorenený vo svojej sile
dosahujúcej jeho lásku a svetlo" (Ford, str.35).
2. "Tak ako Svätý Duch zostúpil na Máriu a utvoril sa v nej
Isus, tak Svätý Duch schádza na teba a Isus je vo vašom strede." Toto povedal
jazykmi rímskokatolík a "vysvetlil" to protestant (Ford, str.35).
3. "Nohy toho, ktorý chodí po uliciach Jeruzalema, sú za tebou.
Jeho zrak lieči tých, ktorí sa približujú, ale smrť tým, ktorí utekajú" - toto
malo zvláštny význam pre jedného člena modlitebnej skupiny (Ford, str.35).
4. "Vystieram k Tebe svoje ruky. Potrebuješ ich len chytiť a ja
ťa budem viest"' - to isté posolstvo bolo dané o niekoľko minút skôr
rímskokatolíckemu kňazovi v inej miestnosti. Zapísal si ho a vošiel do
modlitebnej miestnosti práve v dobe, keď ho počul hovoriť presne týmito istými
slovami, ktoré si zapísal (Ranaghan, str.54).
5. "Netráp sa, páči sa mi stav, ktorý si si zvolil. Je pre teba
ťažký, ale prinesie veľa požehnania iným" - tieto slová boli posledným uistením
jednej prítomnej osoby ohľadom nedávneho ťažkého rozhodnutia (Sherill,
str.88).
6. "Moja manželka vkročila dnu a začala hrať na organe. Náhle k
nej prišiel Boží Duch a ona začala hovoriť jazykmi a prorokovať: Syn môj, som s
tebou. Pretože si bol verný v malých veciach, využijem ťa vo väčších. Vediem ťa
za ruku. Sprevádzam ťa, neboj sa. Si v strede mojej vôle. Nedívaj sa ani napravo
ani naľavo, ale chod' dnu" - toto "proroctvo" bolo sprevádzané "videním" a bolo
priamou príčinou založenia veľkej a vplyvnej päťdesiatnicovej organizácie tzv.
Full Gospel Business Men s Fellowship International (Medzinárodného združenia
plného evanjelia pre obchodníkov), (Logos Journal, Sept. Okt.,1971, str.14).
Môžeme veriť, podľa svedectva svedkov, ktorí tvrdia, že takéto
správy sa týkajú priamo ich, že je v nich niečo nadprirodzené, že nie sú iba
"vymyslené". Ale užíva Svätý Duch také umelé metódy pri komunikovaní s ľuďmi?
("Duchovia" to však na seansách robia!) Prečo je jazyk tak monotónny a
stereotypný, niekedy hodný strojového predpovedania budúcnosti v amerických
kaviarňach? Prečo sú tieto posolstvá také nejasné a snivé, znejúce skutočne ako
v tranze? Prečo je ich obsah vždy obsahom "útechy", "potešovania a radosti",
"uistenia" bez prorockého a dogmatického charakteru - ako keby "duch", podobne
ako duchovia na seansách, mal zvláštnu radosť z tohto nekonfesijného
poslucháčstva? Kde je napokon toto podivne neosobné "ja", ktoré hovorí? Nemáme
pravdu, ak tu aplikujeme slová pravého Božieho proroka, ktorý vraví: "Nech vás
nepovedú vaši proroci, ktorí sú medzi vami, ani vaši veštci, a nepočúvajte na
sny, ktoré mávajú, lebo vám lživo prorokujú v mojom mene. Ja som ich neposlal,
znie výrok Hospodinov" (Jeremiáš 29, 8 –9).
Práve tak ako človek "pokrstený v Duchu" obyčajne využíva
schopnosť hovoriť jazykmi vo svojich súkromných modlitbách a vo všeobecnosti si
je vedomý toho, že "Pán" je neustále s ním, tak i mimo atmosféry modlitebného
stretnutia má často súkromné "zjavenia", vrátane počuteľných hlasov a
hmatateľnej "prítomnosti". "Prorok charizmatickej obrody" takto popisuje jeden
zo svojich zážitkov: "Z hlbokého nepokojného spánku som bol prebudený hlasom,
ktorý sa zdal byt' silný a jasný..., ktorý zreteľne hovoril: `Boh nemá
vnukov'... Potom sa zdalo, akoby bol niekto v izbe a táto prítomnosť mi robila
dobre. Zrazu sa mi rozjasnilo. Musel to byt' Svätý Duch, ktorý so mnou hovoril"
(Du Plessis, str.61).
Ako si možno vysvetliť takéto zážitky? Biskup Ignác píše:
"Človek ovládnutý týmto druhom duchovného klamu si predstavuje, že oplýva darmi
Svätého Ducha. Táto domnienka pozostáva z falošných pojmov a falošných pocitov a
podľa svojho charakteru patrí plne do oblasti otca a predstaviteľa lži, diabla.
Človek, ktorý sa pri modlitbe snaží odhaliť v srdci pocit nového človeka, i keď
nemá možnosť to urobiť, nahrádza tieto pocity svojím vynálezom, falzifikátom, ku
ktorým sa pripája činnosť padlých duchov. Keď si uvedomí nesprávne pocity,
nielen svoje vlastné, ale aj pocity démonov, prijíma predstavy, ktoré
zodpovedajú týmto pocitom."
Presne takýto proces bol pozorovaný vedcami zaoberajúcimi sa
špiritizmom. U človeka, ktorý je vážne zapojený do špiritizmu (a nielen samotné
médium), príde moment, keď celá falošná duc*****sť, ktorá kultivuje pasivitu
mysle a otvorenosť k aktivite "duchov", prejavenú i v tak zdanlivo nevinnej
kratochvíli, akou je použitie špiritistickej tabuľky s abecedou a číslami,
prechádza do skutočnej posadnutosti človeka útočiacim duchom, po čom sa začne
zjavovať nepopierateľne "nadprirodzený" fenomén.
V "charizmatickej" obrode sa tento moment prechodu identifikuje
ako zážitok z "krstu vo Svätom Duchu", ktorý, ak je pravý, je presne tým
momentom, keď sa sebaklam stáva démonickým klamom a "charizmatická" obeť je
vlastne uisťovaná, že odteraz môže na svoje klamné "náboženské pocity" očakávať
odpoveď od "Ducha" a vstupovať do "života zázrakov".
D. Nové "vyliatie Svätého Ducha"
Vo všeobecnosti prívrženci "charizmatickej obrody" majú pocit,
že sú naplnení (ako to neustále opakujú) "Svätým Duchom". "Cítil som sa
slobodnou, čistou a novou osobou, úplne naplnenou Svätým Duchom" (Ranaghan,
str.98). "V dôsledku toho, čo sa začalo v krste Duchom, začal som vidieť, aký je
život v Duchu. Je to skutočne život zázrakov... byt' naplnený životodarnou
láskou Božieho Ducha" (Ranaghan, str.b5). Podobnými slovami neustále
charakterizujú svoj "duchovný" stav. Jeden katolícky kňaz píše: "Nech boli
akékoľvek iné zvláštne účinky, zdá sa, že prijali pokoj a radosť takmer; bez
výnimky všetci ti, ktorých sa dotkol Duch" (Ranaghan, str.18S). Jedna
medzikonfesijná "charizmatická" skupina konštatuje, že cieľom jej členov je
"ukázať a šíriť Christovu lásku, radosť a pokoj, kdekoľvek sú" (Inter-Church
Renewal). "V tomto "duc*****m" stave (v ktorom je sotva zmienka o ľútosti i a
spáse) niektorí rastú do veľkej výšky. U jedného katolíka dar "Ducha" rástol
počas dlhej doby (niekoľko hodín) extázy, v ktorej, a to môžem odprisahať, som
okúsil náznak Kráľovstva nebeského" (Ranaghan, str. 103). Rozprávajú sa okázalé
príhody oslobodenia od drogovej závislosti. Grécky kňaz Eusébios Stephanou
zahrnul túto "duc*****sť' citovaním rímskokatolíckeho kňaza, ktorý tvrdí, že
"charizmatické" hnutie zahŕňa "nový zmysel prítomnosti Božej, nové poznanie
Christa a väčšiu túžbu po modlitbe, schopnosť chváliť Boha a novú túžbu čítať
Sv. Písmo prichádzajúce ako živé Božie slovo, novú túžbu po tom, aby iní vedeli
o Christu, nový súcit k iným a cit pre ich potreby, nový zmysel pokoja a
radosti...". A o. Eusébios podáva posledný argument celého hnutia: "Strom sa
pozná podľa ovocia..."
Predstavujú tieto plody prítomnosť diabla, alebo posväcujúceho
Christovho Ducha? Žiadny pravoslávny vo svojej správnej mysli, ktorý videl plody
Ducha na vlastné oči, nemôže dať na túto otázku pomýlenú odpoveď (Logos, Jan.,
1972, str.13).
Niet dôvodu pochybovať o žiadnom z týchto svedectiev. Je
pravda, že jestvujú i mnohé svedectvá - uviedli sme niekoľko príkladov - ktoré
tomu protirečia a definitívne tvrdia, že "duch" "charizmatickej obrody" je niečo
temného a zlého. Avšak nemožno pochybovať, že mnoho prívržencov "charizmatickej
obrody" skutočne cíti, že je to niečo "kresťanského" a "duchovného". Pokiaľ títo
ľudia zostávajú mimo pravoslávnej Cirkvi, nemusíme komentovať ich názor. Ale keď
nám pravoslávny kňaz povie, že sektárske javy sú spôsobené Svätým Duchom, a
dokonca nás vyzýva: "Nezostávajte bokom. Otvorte svoje srdcia k inšpirovaniu sa
Svätým Duchom a staňte sa súčasťou rastúcej charizmatickej obnovy" (loc. cit.) -
potom máme právo a povinnosť preskúmať ich názory celkom zblízka a posúdiť ich
nie normou neurčitého humanistického "kresťanstva", ktoré prevláda na Západe a
je pripravené nazvať všetko "kresťanským" aj na základe "cítenia", ale celkom
inou normou pravoslávneho kresťanstva. Avšak v tejto norme nie je ani jeden bod
z uvedeného zoznamu "duchovných plodov", ale môže byt' a bol v sektárskom a
heretickom hnutí minulosti vyprodukovanom diablom objavujúcim sa ako "anjel
svetla" presne s cieľom odvádzania ľudí od Christovej Cirkvi k "nejakému inému
druhu kresťanstva". Ak "duch" "charizmatickej obrody" nie je Svätým Duchom,
potom toto "duchovné ovocie" nie je od Boha.
Podľa biskupa Ignáca klam známy ako predstava "je spokojný s
vynálezom falošných pocitov a stavov minulosti, z ktorých sa rodí faloš, zlé
chápanie celého duchovného snaženia... Takýto človek neustále vymýšľa
pseudoduchovné stavy, dôverné priateľstvo s Isusom, vnútorný rozhovor s Ním,
mystické zjavenia, hlasy, radosti...
Z tejto činnosti dostáva krv hriešny, klamlivý pohyb, ktorý sa
javí ako potešenie dané milosťou. Odieva sa do masky pokory, zbožnosti, rozumu."
Na rozdiel od okázalejších foriem duchovného klamu, predstava, "i keď privádza
myseľ do najhroznejšieho omylu, nevedie k delíriu", aby tento stav mohol
pokračovať mnoho rokov alebo celý život a aby nebol ľahko spoznaný. Človek,
ktorý padne do tohto teplého, pohodlného, vzrušeného klamu, sa v skutočnosti
dopúšťa duchovnej samovraždy, nevidí svoj pravý duchovný stav. Biskup Ignác
píše: "Predstavujúc si..., že je naplnený milosťou, nikdy neprijme milosť...
Ten, kto si pripisuje dary milosti, odhadzuje od seba touto "predstavou" vstup
do Božej milosti a otvára si široké dvere do nákazy hriechu a k démonom."
Hovoríš: som bohatý, zbohatol som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si biedny
a mizerný na poľutovanie a chudobný i slepý i nahý (Zj 3,17).
Tí, ktorí sú nakazení "charizmatickým" klamom, nie sú iba
"naplnení duchom", vidia okolo seba tiež počiatok "nového veku" "vyliatia
Svätého Ducha", veria, ako verí o. Eusébios Stephanou, že "svet je na prahu
veľkého duchovného prebudenia" (Logos, Feb., 1972, str.18), a slová proroka
Joela majú neustále na perách: "Vylejem môjho Ducha na každé telo" (Joel 2, 28).
Pravoslávny kresťan vie, že toto proroctvo sa týka posledného veku vo
všeobecnosti, ktorý započal príchodom nášho Pána a zvlášť na Päťdesiatnicu (Sk
2), a každého pravoslávneho svätého, ktorý má skutočne veľa darov Svätého Ducha,
ako napr. sv. Ján Kronštadtský a sv. Nektários Pentapoliský, ktorí žili v 20.
storočí. Ale dnešné "charizmatické" zázračné dary sú pre každého. Takmer každý,
kto chce hovoriť, môže hovoriť a hovorí jazykmi a jestvujú príručky, ktoré
inštruujú, ako sa to robí.
Ale čo nás učia svätí otcovia pravoslávnej Cirkvi? Podľa
biskupa Ignáca dary Svätého Ducha "jestvujú iba u pravoslávnych kresťanov, ktorí
dosiahli kresťanskú dokonalosť, očistili sa a vopred sa pripravili pokáním". Sú
"dávané svätým Božím iba z dobrej vôle Boha, Božím činom, ale nie z vôle ľudí a
z vlastnej moci človeka. Dávajú sa neočakávane, veľmi zriedka, v prípadoch
krajnej potreby zázračnou Božou prozreteľnosťou a nie náhodne" (sv. Izák
Sýrsky). "Treba poznamenať, že v terajšej dobe sa duchovné dary udeľujú veľmi
skromne v dôsledku slabosti, ktorá sa vo všeobecnosti zmocnila kresťanstva.
Tieto dary slúžia úplne potrebám spásy. Naopak, "predstava" rozhadzuje tieto
dary v neviazanosti, hojnosti a s najväčšou rýchlosťou."
Slovom, "duch", ktorý náhle rozhadzuje svoje "dary" tejto
cudzoložnej generácii, ktorá, skazená a oklamaná storočiami falošnej viery a
pseudozbožnosti, hľadá iba "znamenie" - nie je Boží Svätý Duch. Títo ľudia
nepoznali nikdy Svätého Ducha a nikdy Ho neuctievali. Pravá duc*****sť je od
nich tak ďaleko, že podľa triezveho pozorovateľa sa z nej iba vysmievajú ich
psychickými a emocionálnymi - a niekedy démonickými – javmi a bohorúhačským
vyjadrovaním. 0 pravých duchovných pocitoch biskup Ignác píše, že "telesný
človek si nemôže vytvoriť predstavu, pretože predstava cítenia sa vždy zakladá
na tých pocitoch, ktoré sú už známe srdcu, zatiaľ čo duchovné pocity sú úplne
cudzie srdcu, ktoré pozná iba telesné a emocionálne pocity. Takéto srdce nerobí
tak veľa, aby poznalo jestvovanie duchovných pocitov."
Pramene citované v texte tejto kapitoly:
Burdick, Donald W., Tongues - To Speak or not Speak, Moody
Press, 1969.
Christenson, Larry, Speaking in Tongues, Dimension Books,
Minneapolis,1968.
Du Plessis, David J., The Spririt Bade Me Go. Logos
International, Palinfield, New Jersey, 1970.
Ford, J. Massingberd, The Pentecostal Experience. Paulist
Press, N.Y.,1970.
Gelpi, Donald L., S.r. Pentecostalism, A Theological Viewpoint.
Paulist Press, N.Y., 1971.
Harper, Michael, Life in the Holy Spirit, Logos Books,
Plainfield, N.Y.,1966.
Koch, Kurt, The Strife of Tongues. Kregel Publications, Grand
Rapids,1969.
Lillie, D.G., Tongues under Fire. Fountain Trust, London,
1966.
Ortega, Ruben, compiler, The Jesus People Speak Out. David C.
Cook Publishing Co., Elgin, IIL, 1972.
Ranaghan, Kevin and Dorozhy, Catholic Pentecostals. Paulist
Press, 1969.
Sherill, John L., They Speak with Other Tongues. Spire Books,
Old Tappman, N.Y., 1965.
Williams, J. Rodman, The Era of the Sprit. Logos
Intenational,1971.